„Člověk, který nikdy neplakal nežil opravdový život!“ Jan Werich
 
 
 
 
 
Nie je nič príjemné ak niekto vydá revolučný debut a potom musí naň nadviazať rovnakou kvalitou, lenže NILE  mali to šťastie, že sa im to podarilo. Ubehli iba 2 roky a Karl Sanders prišiel s novinkou, ktorá je navyše po všetkých stránkach odlišná. Keby nahrali "Amongst 2", určite by ich vo všetkých recenziách rozniesli na kopytách, no predpokladám, že Karl si bol toho plne vedomý, preto si dal na dvojke záležať. Jediné čo nezmenil, je staroegyptská atmosféra, na ktorej postavil celý svoj koncept. Do kapely prišiel nový "vokalista" s gitarou Dallas Toler-Wade, a keďže kedysi u nich platilo nepísané pravidlo, že každý člen sa musí pričiniť aj o vokálnu stránku, musel sa prispôsobiť. Možno si to mnohí ani neuvedomujú, ale vďaka tomuto pravidlu navýšili hodnotu svojej hudby o pár levelov. V 90tych rokoch mali väčšinou všetky kapely originálneho vokalistu, ale v novom miléniu sa situácia radikálne zmenila. Všetok fokus sa zameral hlavne na technickú úroveň hudby a vokál šiel bokom, stal sa monotónnou a šedou povinnosťou bez najmenšej štipky originality. Práve NILE boli výnimkou a to bol jeden z najhlavnejších momentov, prečo tak prerazili dopredu. To ale nie je všetko, na nahrávanie si pozvali až 8 hostí, aby ešte viac zvýraznili rôznorodosť vokálov. Bicman Pete Hammoura sa počas turné tak zranil, že nahral iba jednu skladbu, To Dream of Ur a odišiel z kapely. Zvyšok nabúchal Derek Roddy známy z mnohých kapiel ako Malevolent Creation, Divine Empire, Aurora Borealis a neskôr aj Hate Eternal, no ani toho neobišlo pravidlo a musel prispieť aj vokálmi. Točilo sa v rovnakom štúdiu Sound Lab v Južnej Karolíne ale samozrejme museli zmeniť štýl produkcie aby viac odrazila aj miernu zmenu hudby. Keďže zapracovali na technike, museli trochu vyčistiť zvuk aby bolo dobre počuť všetky riffy. Samozrejme nejde o žiadnu extréme kryštalickú produkciu, tým by zabili atmosféru. Takisto bicie mierne ustúpili do pozadia aby dali viac priestoru gitarám. Znejú viac plocho, ale pri spomaleniach najlepšie vynikne rytmičák, tvrdý ako vápenec. Na debute tvorili atmosféru najmä pomocou rôznych intier, medziintier, vsuvkami rôznych zabudnutých nástrojov, ale teraz šli na to trochu inak. Všetky tieto elementy zredukovali a atmosféru budujú skôr orientálnymi linkami. Neviem odkiaľ čerpali, ale z tých harmónií priam dýcha horúci, rozpálený vzduch Sahary, jediným únikom pred horúčavou je vstup do pyramídy, alebo katakomb. Podobne ako na debute, aj teraz zaradili jednu pomalšiu skladbu To Dream of Ur, to je tá jediná, ktorú nabúchal Pete Hammoura a zároveň je aj najdlhšia s časomierou vyše 9 minút. Takéto pomalé skladby majú vyššiu naliehavosť, kľudne mohli pridať ešte jednu, inak všetky pochodujú v rýchlom tempe, skôr len niektoré úseky dávajú možnosť vychutnať si pomalšie a ťažšie riffy. Keď si pridáme ešte geniálne sólo v jej druhej časti, až vtedy vystúpi na povrch talent Karla Sandersa. Zvláštnu štruktúru má ešte štvorka Black Flame. Začne pomalým heavy tempom, v strede zrýchlia na maximum a zase to ukončia pomalým záverom. Vstupnou bránou do tohto albumu by mohla byť trojka Defiling the Gates of Ishtar do ktorej zapracovali tak mystické chorály až zamrazí. Takéto veci mohli použiť aj častejšie, pretože zborové vokály pasujú do ich hudby ako had do piesku. Posledné dva tracky sú už len také záverečné feelingovky, niečo ako outrá na navodenie správnej egyptskej ponurosti. Celkovo je kompozícia oproti debutu prepracovanejšia, predsa len museli zapracovať na všetkých stránkach aby nestáli stále na mieste. Keďže im fans stále písali aby zverejnili pôvod a význam textov, Karl napísal do bookletu poznámky o každej skladbe. Textovo vychádzal najmä z Papyrusu nemŕtvych (2350 BC). Vykopali ho v roku 1883 a mal by byť dielom kňazov kultu Seta. Pojednáva o podsvetí, posmrtnom živote a magických formulách, obsahuje aj niekoľko blasfemických kapitol venovaných deštrukcii egyptského boha slnka Ra. Napr. titulná Black Seeds of Vengeance pojednáva o Amalachitoch, dotieravých púštnych kočovníkoch, ktorí neustále zamorovali Egypt, zabíjali, mrzačili a znásilňovali náhodných ľudí, prípadne znesväcovali egyptské posvätné objekty fekáliami. Text Defiling the Gates of Ishtar pochádza z tabuliek objavených pri vykopávkach chrámu Uruk a Sippur. Obsahuje časti, ktoré by mohli byť súčasťou Eposu o Gilgamešovi, ale trochu sa odlišujú od oficiálnej verzie nájdenej v Ninevah. Karl vybral magickú formulu pre únik z ohnivého väzenia v podsvetí. Chapter for Transforming into a Snake tiež pochádza z Papyrusu nemŕtvych a magické zaklínadlá pripomínajú Egyptskú knihu mŕtvych, v tejto ide o premenu mŕtveho na hada alebo krokodíla. Predposledná The Nameless City of the Accursed je inšpirovaná poviedkou HP. Lovecrafta, Bezmenné mesto, kde Randolf Carter objaví v katakombách zvyšky predľudskej hadej rasy, ktorá odišla do hlbšieho podzemia.
[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact]
NILE "Black Seeds of Vengeance", Relapse Records CD´00, USA


12/42:49/ -                                                    Storm


https://www.reverbnation.com/nile