OBLITERATION „Cenotaph Obscure“, Indie Recordings, CD´18, NOR

Ak sa chceme baviť o najlepších Death Metalových nahrávkach roku 2018, určite tam treba zaradiť recenzovaný titul „Cenotaph Obscure“ od nórskeho Death Metalového pomätenia OBLITERATION. Úplne si pamätám ako som niekedy v roku 2007 napočúval ich debut „Perpetual Deacay“ a s nemým úžasom som prikyvoval na ich skvele zvládnutý Autopsy štýl, no neskôr ma to trochu otravovalo, kapely vyslovene uctievajúce legendy 90tych rokov mi začali liezť krkom, no treba dodať, že oni ich štýl zvládli dokonale a myslím , že miestami ich niektoré diela aj prekonávali. Postupne som sa započúval do ich ďalších albumov a stále som cítil viac temnoty a strácanie sa obrysu nechutných Autopsy. S novinkou „Cenotaph Obscure“ som oboznámený už nejaký ten mesiac a možno aj dva, mám toho totiž toľko napočúvaného, že nestíham písať recenzie. Musím priznať, že pri počúvaní tohto diela sa mi viac krát stalo, že som sa musel pozrieť cez prehrávač na interpreta, pretože som pri niektorých momentoch myslel, že mi hrá nejaká modernejšia Black Metalová kapela. OBLITERATION sa postupne zbavujú tieňu Autopsy a viac a viac do svojej tvorby vkladajú skutočné a nebezpečné emócie, čo pri Death Metale nebýva až tak obvyklé a časté, myslím naozaj šialenú a skazenú atmosféru. Prvá a titulná skladba je pre mňa záhadou dodnes, a to mám album celkom slušne napočúvaný. Jednoducho preniknúť do tejto skladby, do jej jadra sa mi nepodarilo dostatočne, no ostatné skladby ma postupne do svojich útrob pustili. Áno, „Cenotaph Obscure“ nie je úplne jednoduchým albumom na počúvanie a pochopenie, aj keď Nóri vychádzajú hlavne z prašivého Death Metalu. Málokedy sa mi stane, že by ma Death Metalový opus tak ponaťahoval. Treba pozorne počúvať, chce to veľa, alebo viac úsilia ako pri iných kapelách. Napr. aj Immolation používajú dosť ťažké harmónie pôsobiace zložito a komplexne, no ich najnovší album som napočúval ako lusk. To čo ale robia OBLITERATION na poli harmonickom, je strašidelná kakofonická katastrofa, ohýbanie a zmršťovanie tónov, pridávanie grotesknej obludnosti, inokedy zase zádoomčivej až melancholickej krutosti, striedanie týchto foriem vám dá poriadne zabrať. Je dobre počuť, že chlapi experimentujú tak, aby boli stále ortodoxní, no niektoré gitarové figúry sú doslova brilantné! Najlepšie sa o tom môžete presvedčiť napr. v avantgardnej Eldritch Summoning, alebo hneď po nej nasledujúcej Detestation Rite. V týchto skladbách si niekedy pocitovo pripadám ako na obraze Výkrik od Muncha, akoby sa obloha za mnou značne deformovala, a ja som si následne na to uvedomil, že ten chlap s podivne pretiahnutým obličajom a hrozným výkrikom som ja sám. Niektoré parite vykazujú až surrealistické výstrelky, ale len v Death Metalovom ponímaní, čo je rozhodne zaujímavé. Niektoré kapely v tomto teritóriu by dokázali zaexperimentovať do takej miery, že by to už neznelo ako Death Metal. Len sa započúvajte do odporných a skormútených hrôz v Onto Damnation. Viem si predstaviť, že tieto riffy by skvele zneli aj v čisto Black Metalovom podaní, možno niektoré kapely by to dokázali pokrútiť ešte bizarnejšie, no OBLITERATION to vymysleli priamo takto a ide im to! Z albumu číha nepríjemná atmosféra, ktorá sa premieta do vášho vnútra. Na „Cenotaph Obscure“ nie je ani kvapka pozitívneho odkazu, všetko to lomozí, štrajkuje, kazí sa, ponára do hĺbok šialenstva, chradne. OBLITERATION zaujímavým spôsobom pracujú s tonalitou harmónií, toto nie je typická tvár Death Metalu, aj keď kabát Death Metalový je. Vypožičali si obskúrnosť možno od istých skladateľov vážnej hudby, taktiež avantgardy, možno to prevzali aj od niektorých súčasných Black Metalových aktov, no rozhodne výsledok stojí za to. Ide o jeden z najtemnejších Death Metalových počinov, aké som za minulý rok počul, spolu s Portal, Grave Upeheaval, Malthusian a ďalšími. Album začína naberať na monštruóznosti hlavne už od spomínanej skladby Eldritch Summoning a potom sa to už len sype na vás.