Nový album chaotických OMEGAVORTEX vtrhol medzi fans ako nekontrolovateľný vír absurdných, nesúrodých riffov, ako na prvé počutie náhodný zhluk zvukov, tónov a divokého, neučesaného bubnovania a zverského chrčania vokalistu. Je to tak, táto kapela sa nerozhodla schádzať chodníčky priamočiarych hraníc a konvencií v extrémnom Metale, sú rozhodnutí rozbiť základ a vytvárať tak silný tlak na Chaos ako taký. V tomto mi tak trochu pripomínajú starý Kataklysm, kapelu, ktorá robila presne to isté, len samozrejme obe bandy majú svoje postupy, ktoré sa výrazne odlišujú, no zároveň ich spája onen decimačne chaotický prvok. Z môjho pohľadu dokonca OMEGAVORTEX používajú viac momentov, ktoré korešpondujú s určitou štruktúrovanosťou skladieb a majú väčší „poriadok“, ale nie sme v športe aby sme takéto veci rozdeľovali. Keď sa hlbšie vcítim do vnímania jednotlivých riffov, nemožno si nevšimnúť ani podobnosť s rannými Morbid Angel, či starými Angelcorpse, myslím, že toto sú ich celkom základné vzory. Podobnosť zvuku gitár s „Altars of Madness“ určite nebude náhodná. OMEGAVORTEX sú našťastie kapelou, ktorá ale nechce vytvoriť druhý „Altars of Madness“, „Exterminate“, ani „Temple of Knowledge“. Debut, na ktorý sa tak dlho čakalo, predstavuje celkom individuálnu odnož chaotického Black / Death Metalu, vďaka skladateľskému prístupu a nápadom samotných tvorcov. Ak sa necháte vniesť do ich hry, musíte byť pripravení na konfrontáciu veľmi jedovatých a násilných riffov, ktoré prinášajú znepokojenie, nebezpečenstvo, ale aj nepohodlie z počúvania a chápania. Kladú celkom náročné nároky na poslucháča, pretože riffy sa menia vo veľmi krátkych kadenciách, takže poslucháč sa ani nemá kedy započúvať do určitého riffu, ktorý by mal tvoriť časť harmónie, pretože je menený hneď na ďalšie krkolomné partie, čo nie každý dokáže chápať. Samozrejme toto všetko má zmysel, je to ich spôsob myslenia a dávkovania bezbožného chaosu, v mnohých momentoch mi to pripomína kobercové bombardovanie, kedy jednotlivé detonácie sú vrstvené cez seba, takže z toho vzniká akási nová zvuková podoba hlučnosti, sonického teroru. Napriek tomu sú skladby napočúvatelné a dávajú hrôzostrašný zmysel. Vôbec sa nekonfrontujú s disonanciou ani atonalitou, rozhodne tu necítim takéto prvky, skôr mi to príde ako zrýchlené riffy, stlačené do seba, implózia šialenstva. Prvé tri skladby Netherworld Descendant, Cosmic Horror Maelstrom a Violent Transcendence, nie len že svojimi názvami jasne deklarujú svoju podstatu, ale patria medzi to najzaujímavejšie čo „Black Abomination Spawn“ ponúka, tým však nechcem povedať, že zostatok materiálu je slabší. Všetky skladby sú vynikajúco spracované a predvedené pred apokalyptické oči hrôzy, kde vytvárajú hrôzostrašne groteskné obrazy zúfalstva a skazy, aby mohli otriasť zemou a všetkým, a to čo je slabé, sa pod náporom týchto erupcií začne droliť a rozpadať v jadre. Len v prvých troch sa mi zdá, že sú najúčinnejším výcucom ich násilného remesla a dosiahli v nich tie najlepšie prvky, ktoré sa v ich mysliach koncentrujú. Nie je jednoduché (asi ako pre koho), stráviť cez 45 minút takého zlovoľného a drásajúceho hluku, je to aj nápor na psychiku, keďže OMEGAVORTEX nedávajú príliš mnoho chvíľ na vydýchnutie, dokonca aj prestávky medzi skladbami sú minimálne, takže ako doznie posledný desivý zvuk, ďalšia skladba vám ponúkne náruč smrti v momente, ani sa nestačíte pozrieť vrahovi do tváre. Samozrejme je tu pár momentov, kedy dostane priestor nejaká uvoľňovacia pasáž, napr. v Stellar Death pri začiatku skladby, no aj tu riffy pôsobia ako tanková divízia prechádzajúca po mohutnom železnom moste. Z perspektívy tvorcov a hráčov musí byť hranie tohto materiálu absolútne náročné na koncentráciu, zároveň zapamätať si všetky tie kostrbaté figúry, chaotické gitarové sóla, ale aj dementné bubnovanie vyžaduje určite kus zručnosti a umenia. Na to, aby ste celý album vnímali počas celej doby, sústredili sa naň a chápali ho, je treba byť v dobrej psychickej kondícii, inak sa môže stať, že album stopnete, alebo CD rovno vyhodíte z okna. „Black Abomination Spawn“ je jedno z najintenzívnejších a najextrémnejších diel roka minulého, nastaví vám zrkadlo vašej duševnej polohy, od toho možno bude závisieť ako budete túto katastrofálnu hudbu vnímať.
OMEGAVORTEX „Black Abomination Spawn“, Invictus Productions, CD´20, GER


9/45:28/ 8                                                    Storm


https://omegavortex.bandcamp.com/
[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact] [links]