COMMUNION „The Communion“, Hells Headbangers Records, CD´17, CHL

Tak to, čo sa podarilo čílskym COMMUNION, sa len tak nevidí. Kapela vznikla v roku 2008 s tým, že ich nahrávky sa dlhé roky vliekli v rôznych malých formátoch ako demá, single, EP, split a podobne. To všetko až do minulého roka, kedy dva dni po sebe vydali dva albumy! Kapelu tvoria traja mŕtvolní duchovia Spirit of Death na base a vokáloch (ex Chainsaw, ex Ammit a ex Ejecutor), Spirit of Belilal na bicích (Belial, ex Corpse Grinder, ex Chainsaw Live) a Spirit of The Necrologist na gitare (Death Vomit, Uttertomb, Violent Scum). Ja si najskôr posvietim na druhý album „The Communion“, ktorý vyšiel deň po prvom „At The Announcement“. COMMUNION pochádzajú zo Santiago a najskôr oba materiály vyšli na vlastné náklady ako digi formát, no onedlho sa o ich distribúciu postarali Hells Headbangers. Ako vieme, čílske Metalové podsvetie je plné rozmanitých kreatúr, rôznych démonických kapiel od hrôzyplného Black Metalu až po rôzne technické Brutal Death Metalové beštiálnosti. COMMUNION patria samozrejme medzi Black Metalové mátohy strašiace po bezmesačných nociach. Samozrejme prístup k čiernemu remeslu hudobnému, môže byť v krajinách Južnej Ameriky dosť odlišný od európskej, alebo americkej tradície, či iných oblastí. Zvuk „The Communion“ je na Black Metal dosť čistý a priezračný, povedal by som, že v tomto sú ešte dosť ovplyvnení Death Metalovou školou, osobne by som tie výšky hneď stiahol a rozhodne by som natáčal v inom štúdiu s úplne inou produkciou. Táto čistota je dosť rušivá a príliš odkrýva karty. Riffy znejú skôr ako Black / Thrash s dôrazom kladeným viac na čiernu stránku. Typické sú dosť agresívne vedené riffy v strednej rýchlosti s jasnozrivým zvukom, mne osobne celkom pripomínajú Force of Darkness, ale bez problémov v ich harmóniách môžete začuť aj odkazy na severský Black, alebo Black / Thrash. Riffy sú zväčša plné, hnané silným hnevom, málokedy príde na nejaké zjemnenie, alebo nástup pod mystické inotaje ako to používa veľa dnešných kapiel. Niečo takéto sa snáď vyskytuje napr. v druhom intre, ktoré je len krátkou inštrumentálkou, tu vidno, že chlapi by dokázali hrať aj takto, no ich cesta je cestou agresivity a násilia. Harmónie sú často dosť tupé a minimálne, pripomínajú často beštiálny primitívny Thrash s diabolským cítením, takto trochu spadajú aj ku kapelám ako Sarcofago, Nifelheim, Vulcano a podobne. Atmosféra vychádza hlavne z vokálov, tie sú perfektne zvládnuté a štýlové, síce trochu sterilné, ale to k tomuto žánru neodmysliteľne patrí. Taktiež celkové vyžarovanie z kapely má svoju atmosféru, no v melodike sa príliš atmosférických prvkov nenachádza. Sú skôr ako opadávajúca a odporná hrdza, beštiálny nápor chladného železa, útok a masaker. Ak by svoju hudbu prepracovali do o niečo silnejšej formy, mohli by znieť aj ako Destroyer 666 hlavne na ich posledných dielach. Skladby COMMUNION sa na seba dosť podobajú po všetkých stránkach, je to podobný prípad ako japonský Evil, no oni sú zas viac zviazaní s peklom pomocou Thrashu. Preto je často problém skladby od seba rozoznať, aj keď mám „The Communion“ napočúvaný a počúvam ho s odstupom, stále mi to znie akoby som počúval tú istú skladbu, takže o niečo viac variability by neuškodilo. Gitarista má svoj typický chladnokrvný rukopis čo je dobre, ale jeho najväčšou devízou sú chaotické sóla, tie stoja za pozornosť. Vidno, že Spirit of The Necrologist má dobrú techniku hrania a osobne si myslím, že by dokázal stvoriť aj lepšie veci. V sólach sa prejavuje jeho kreativita najviac, používa ich dosť často, síce nie príliš dlhé, ale o to prekvapivejšie sa vyskytujúce. Čo by som ešte dodal k sólam, ich zvuk by som vytiahol naopak viac dopredu, zdajú sa mi trochu odsunuté vzadu a preto sa môže stať, že ak budete nahrávku počúvať len tak pomimo, popri niečom, gitarové sóla môžete podvedome prepočuť. Je jasné, že COMMUNION to hrajú na ortodoxnú nôtu, idú úplne na doraz, mne osobne ale chýba v kompozícii niečo viac osobitejšieho, zapamätateľnejšieho. Mnoho legiend Thrash a Black Metalu malo tiež striktný ortodoxný prístup, ale vytvorili si určitú formu „melodiky“, skladby od seba dokázali viac odlíšiť. Celkom dobre to funguje napr. v predposlednej Funeral of Mercy, kedy v druhej polke cítim niečo, čo by mohlo byť novou cestou. Inak nemám k „The Communion“ výraznejších výhrad, určite sa nájde aj kopa fans, ktorým bude tento krutý a bezcitný prístup vyhovovať.