CORONER „Punishment For Decadence“, Noise Records, CD´88, SWI

Rok 1988, pre Thrash Metal živná pôda, jedni z najlepších nahrávok aké vznikli, Heavy Metal už trochu strácal dych a Death Metal sa začínal rozširovať, rovnako ako Black Metal. Švajčiari CORONER sa dali dokopy pod vplyvom ich krajanov Celtic Frost, o čom vypovedajú ich prvé demá (prvé z roku 1983!!!), ale aj debut z roku 1987. CORONER sú všeobecne považovaní za jednu z najlepších technických Thrash kapiel všetkých čias spolu s Mekong Delta, tu by sa dala hľadať určitá paralela, podobná doba vzniku, obe kapely štartovali hneď na vysokej inštrumentálnej a technickej úrovni, aj keď zo začiatku MD mali náskok. Album „Punishment For Decadence“ je ultimátnym príkladom tohto žánru, aj keď nikdy nedosiahol takej prudkej popularity ako najlepšie výtvory Metallica, Slayer, Megadeth a podobne. Náročnejšia hudba sa vždy drží viac v ústraní, holdujú jej skôr intelektuálnejší ľudia a to platí samozrejme aj v Metale. Väčšina fans prirodzene baží po nespútanej divokosti a priamočiarosti, agresivite a ďalších nižších formách prejavu. Je zaujímavé, že kapela akou je CORONER, vznikla zrovna vo Švajčiarsku, kde sa extrémnemu Metalu až tak nedarilo v 80tych a 90tych rokoch, samozrejme až na zbožňovaných Celtic Frost / Hellhammer, ale aj pár menších mien. Po týchto legendách to boli skutočne až CORONER, ktorí upútali na seba, ako aj na svoju krajinu, pozornosť, priniesli ďalšiu stopu, tradíciu, výraz.
Album otvára krátke, ešte typické Metalové intro, pôsobí to ako zvuky z pekla, ale ak aj nie, určite ide o nepríjemné pocity. Hneď po ňom je poslucháč konfrontovaný dokonalými riffmi, presnými ako švajčiarske hodinky (ooo aká paralela!), vybrúsenými ako kompozične tak aj hudobne, dramaticky a tak ďalej. Na „Punishment For Decadence“ chlapi neservírovali iba technický a chladný balast, oni boli jednoducho dokonalou Metalovou kapelou so všetkým čo k tomu patrí. Neboli o nič menej tvrdí a nespútaní ako napr. Metallica, alebo Slayer, dokonca si myslím, že na tomto albume mali tak trochu aj Death Metalový výraz vďaka basovému zvuku, bicie si nehorázne užívam! Samozrejme z dnešného pohľadu sa môže produkcia zdať utlmená, tichšia, no takto zneli nahrávky z tohto obdobia, kto ich pozná, určite mi dá za pravdu. Práve tento zvuk mal svoje čaro, že všetko neznelo tak akoby vám do tváre šplechli za vedro studenej vody, bolo tam aj niečo skryté, mystické, myslím tým samotný zvuk. Musím priznať, že ku CORONER som sa dostal prostredníctvom klipu ku skladbe Masked Jackal, ktorá patrí medzi ich ikonické skladby. Pamätám ako som na ten klip pozeral zmeravene, nechápal som čo to hrajú za riffy, ale bol som vyslovene fascinovaný ich spôsobom prejavu a dokonalosti hrania. Skladba znie brutálne, nadupane, má v sebe veľký kus temného chvenia, prepracovania, razancie, sóla sú ekvilibristicky premakané a tie dvojkopáky to celé absolútne zabíjajú. Navyše vokál Rona bol ako nejaký iný druh Toma G. Warriora, siahajúci až niekam za hranice Death Metalu, úžasné! Táto skladba bude pre mňa vždy hymnou technického Thrash Metalu, aj keď je mi jasné, že existujú omnoho prepracovanejšie kúsky, ešte sofistikovanejšie a podobne. Nasledujúca inštrumentálka Arc – Lite je ďalšou kvitanciou, že ide o nie bežných hudobníkov, ale priamo virtuózov. Je tu cítiť vplyv klasickej hudby, náročné harmónie sú kaskádovito stupňované, melodicky vycibrené a po atmosférickej stránke rovnako šialené. Táto vec presahuje snáď všetky ostatné skladby po stránke komplexnosti, náročnosti a detailne vypilovaných častí. Prekvapenie sa koná hneď na začiatku ďalšej Skeleton On Your Shoulder, začína strašidelne melodickou akustickou figúrou, tá sa postupne mení na tvrdšie rozhrania, aby sa vybičovala do Metalových orgií. V tejto skladbe, ako aj v Masked Jackal, badať úplne typické rysy a charakteristiky CORONER, oni sa sami definovali a utvorili si svoj vlastný svet utkaný z originality a šialenstva geniality. Mali svoje typické harmónie, žiadne odkukávačky od Slayer, čo robila snáď každá druhá Thrashová kapela. Ich hudba pôsobí dosť husto vrstvením viacerých riffov, pričom mäkké kopáky držia dynamiku a basa sa rozprestiera v ovzduší ich inštrumentality. Stále mám pocit, že „priestor“ je dokonale vyplnený zvukmi a všetko pekne spolu ladí v harmónii. CORONER si držali čisté harmónie od začiatku, no niektoré ich krkolomné kreácie odkazujú aj na mierne disharmonické presahy, tie sa nachádzajú v nečakaných zvratoch riffov, ako kotrapunkt s veľkým zmyslom. Mnohé prechody riffov sú fakt zákerne zložité, a pri predstave ako to musia hrať, vás jednoducho rozbolia mentálne prsty. Je jasné, že CORONER museli vychádzať z vtedajších, alebo starších progresívnych kapiel, či už Rush, alebo Queensryche a podobne, no oni to celé obalili výraznou brutalitou (na svoju dobu), divokosťou, ale aj umením. Album tohto typu je nutné počúvať pozorne, pokiaľ mu nebudete venovať dostatok pozornosti, prejde vami ako gama žiarenie a váš pocit z albumu bude hluchý. Naopak, ak sa do albumu (najlepšie na slúchadlách) započúvate a začnete si všímať detaily hry, kompozičné riešenia skladieb, náročnosť beatov a ich väzieb k harmóniám, začnete si uvedomovať, že títo hudobníci to mali už vtedy v hlavách v poriadku, presne zosúladené, dodnes preto možno ich diela považovať za perfekcionistické a preto nikdy nestratia na čare a originalite.
Album „Punishment For Decadence“ je stále pravým metalovým opusom, môžem napísať extrémnym metalovým opusom, s naozajstnými skladbami, ktoré fungujú aj na povrchu ale aj vnútorne. Mnohé dnešné progresívne Metalové kapely sa snažia svojou exhibicionistickou technikou presadiť samotnú techniku a komplexnosť nad hudobnosť, z čoho vzniká skôr samoľúba prehliadka krkolomných riffov. To sa CORONER nestalo na tomto ani na iných albumoch, pretože oni vedia čo je to skutočná HUDBA.