CORONER sa často porovnáva s Celtic Frost, čo je dosť pochopiteľné. Jednoznačne boli títo technickí majstri ovplyvnení legendou z pekla, hlavne v začiatkoch. Myslím, že im slúžili ako odrazový mostík a neskôr CORONER dospeli k svojmu vlastnému štýlu a zvuku. Samozrejme po stránke hudobnej svoj vzor mnohonásobne prevýšili a boli zručnejšími muzikantmi po všetkých stránkach. No i tak nedosiahli taký úspech ako Celtic Frost. Príčin je hneď niekoľko. Aj keď CORONER vyštartovali o rok skôr, boli to práve Celtic Frost, ktorí prišli s niečím nápaditým a originálnym. Vo svojej dobe lámali rekordy v extrémnej hudbe a dodnes sú uctievaní všetkými fanúšikmi klasického metalu ako novátori a usmerňovači Black Metalu, ale aj extrémneho Metalu ako takého. Navyše Celtic Frost mali omnoho pôsobivejší image, snažili sa šokovať celý svet a darilo sa im to. Extrémnosť v textoch šla ruka v ruke s imageom. CORONER na takýchto veciach nikdy nebazírovali, jediné čo ich zaujímalo, bola hudba a nič iné. Kašlali na image a na to či vyzerajú ako pravá Metalová kapela, stavím sa, že toto trio bolo neustále zatvorené v skúšobni, alebo doma a plne sa venovali svojim nástrojom. Neustále cvičenie a bez pochyby aj talent prispel k tomu, že sa z nich stala najväčšia ikona technického Thrash Metalu, aj keď v porovnaní s Venom, Celtic Frost, alebo Bathory ide o zanedbateľnú popularitu. Už predošlý zásek „Punishment For Decadence“ bol majstrovským kusom a mnohí by snáď aj zapochybovali, či sa ho dá prekonať. Ono baviť sa v prípade takejto kapely o najlepších a slabších albumoch je dosť bezpredmetné, pretože všetko čo im vyšlo spod rúk, je doslova genialita a virtuozita.
CORONER nikdy nepísali skladby plné hnevu, agresivity a vzdoru, snažili sa do svojej hudby vtesnať čo najviac umenia, techniky a vlastných schopností. Album „No More Color“ je prehliadkou ukážkových riffov, ktoré nepôsobia na poslucháčov ako napr. „Master of Puppets“, či „Reign In Blood“, skôr ide o brilantnú prácu skvelých hudobníkov, ktorí by si mohli čo do kompozície a umenia podať ruku s Vivaldim, či Beethovenom. Mnoho fanúšikov dokáže vedľa seba počúvať aj Slayer aj CORONER, no mnohí to nezvládajú vďaka vybičovanému technickému prevedeniu a ťažkosti materiálu. Keď chce Thrashová kapela podávať impozantné inštrumentálne výkony, nemôže bazírovať na prílišnej brutalite. Album „No More Color“ sa počúva úplne bez dychu, ťažko ho budete počúvať na párty, alebo v krčme z juke boxu, tam nevyznie nikdy tak dobre ako na slúchadlách, alebo dobrej hi-fi sústave. Do albumu sa treba ponoriť hlbšie, lepšie nastražiť uši a hlavne pozornejšie počúvať, lebo detaily hrajú najväčšiu úlohu. Tento album obsahuje aj náročné inštrumentálne partie, kedy vokál dá priestor nástrojom viac na experimentovanie. No zväčša skladby podávajú Metalové svedectvo, nepokúšajú sa vyslovene siahať do hlbokých progresívnych vôd, napr. Pink Floyd, alebo Dream Theater pre porovnanie. Skôr sa snažia do Thrash Metalu zakomponovať ťažké časti, či už rytmické, harmonické, alebo kompozičné. Je tak trochu škoda, že CORONER nepísali dlhé desať minútové skladby, ale len päť minútové, takto boli do určitej miery limitovaní a oklieštení, no práve v tomto boli pravými metalistami a nie progresivitami, aj keď ich štýl často do progresu zapadá. „No More Color“ je tak vynikajúcim dielom, že by ste si ho mohli zobrať na nejakú dlhú cestu, alebo pobyt, kde by ste nemali príliš veľa možností počúvať veľa albumov (aj keď toto v dnešnej dobe je už vec bezpredmetná), ide o chlieb, nikdy sa ho neprejete a dokonca aj po rokoch počúvania si tam môžete všimnúť detaily, ktoré vám doteraz unikali. Riffy sú v neustálom pohybe, charakter harmónii sa mení tak rýchlo, že iné kapely by z tohto albumu dokázali vytvoriť celú svoju diskografiu. Sú to doslova hrádky s tóninami, Tommy je neuveriteľný gitarista a mág v jednom. Dokáže ohýbať riffy podľa náročných sínusoíd o ktorých sa iným gitaristom ani nesníva. Z týchto zložitých a vrstvených riffov pritom dokáže vyčarovať pevné línie skladieb tak, aby to bol hodnotný kúsok a nie len krkolomná prehliadka bezcharakterného predvádzania sa. Mnohé sóla a vyhrávky skutočne koketujú s vážnou hudbou, dokáže zimplementovať aj jemné stredovýchodné motívy (napr. Mistress of Deception), alebo narážky na jazzové kreácie a to všetko za pochodu bez narušenia vnútornej energie skladby, či celého albumu. Takto dokážu komponovať len skutoční hudobníci a umelci. Nechcem týmto zhadzovať bežných metalových hráčov, myslím, že celkove mnohí hudobníci z tohto odvetvia patria medzi tých lepších, no CORONER dosahujú už iné méty. Krásnu prácu odvádza aj basák Ron, musí byť zážitok vidieť na živo jeho prácu prstov, ale vidieť tak do jeho hlavy aké pochody myšlienok ním prechádzajú počas hrania! Ak by tento materiál vyšiel práve dnes (nie to v roku 1989!), určite by som padol na zadok a neveril vlastným ušiam. Práve z tohto hľadiska treba uznať nadčasovosť „No More Color“, je to nevyhnutný materiál, pokiaľ sa chcete zlepšovať v počúvaní náročnej a kvalitnej metalovej hudby.
CORONER nikdy nepísali skladby plné hnevu, agresivity a vzdoru, snažili sa do svojej hudby vtesnať čo najviac umenia, techniky a vlastných schopností. Album „No More Color“ je prehliadkou ukážkových riffov, ktoré nepôsobia na poslucháčov ako napr. „Master of Puppets“, či „Reign In Blood“, skôr ide o brilantnú prácu skvelých hudobníkov, ktorí by si mohli čo do kompozície a umenia podať ruku s Vivaldim, či Beethovenom. Mnoho fanúšikov dokáže vedľa seba počúvať aj Slayer aj CORONER, no mnohí to nezvládajú vďaka vybičovanému technickému prevedeniu a ťažkosti materiálu. Keď chce Thrashová kapela podávať impozantné inštrumentálne výkony, nemôže bazírovať na prílišnej brutalite. Album „No More Color“ sa počúva úplne bez dychu, ťažko ho budete počúvať na párty, alebo v krčme z juke boxu, tam nevyznie nikdy tak dobre ako na slúchadlách, alebo dobrej hi-fi sústave. Do albumu sa treba ponoriť hlbšie, lepšie nastražiť uši a hlavne pozornejšie počúvať, lebo detaily hrajú najväčšiu úlohu. Tento album obsahuje aj náročné inštrumentálne partie, kedy vokál dá priestor nástrojom viac na experimentovanie. No zväčša skladby podávajú Metalové svedectvo, nepokúšajú sa vyslovene siahať do hlbokých progresívnych vôd, napr. Pink Floyd, alebo Dream Theater pre porovnanie. Skôr sa snažia do Thrash Metalu zakomponovať ťažké časti, či už rytmické, harmonické, alebo kompozičné. Je tak trochu škoda, že CORONER nepísali dlhé desať minútové skladby, ale len päť minútové, takto boli do určitej miery limitovaní a oklieštení, no práve v tomto boli pravými metalistami a nie progresivitami, aj keď ich štýl často do progresu zapadá. „No More Color“ je tak vynikajúcim dielom, že by ste si ho mohli zobrať na nejakú dlhú cestu, alebo pobyt, kde by ste nemali príliš veľa možností počúvať veľa albumov (aj keď toto v dnešnej dobe je už vec bezpredmetná), ide o chlieb, nikdy sa ho neprejete a dokonca aj po rokoch počúvania si tam môžete všimnúť detaily, ktoré vám doteraz unikali. Riffy sú v neustálom pohybe, charakter harmónii sa mení tak rýchlo, že iné kapely by z tohto albumu dokázali vytvoriť celú svoju diskografiu. Sú to doslova hrádky s tóninami, Tommy je neuveriteľný gitarista a mág v jednom. Dokáže ohýbať riffy podľa náročných sínusoíd o ktorých sa iným gitaristom ani nesníva. Z týchto zložitých a vrstvených riffov pritom dokáže vyčarovať pevné línie skladieb tak, aby to bol hodnotný kúsok a nie len krkolomná prehliadka bezcharakterného predvádzania sa. Mnohé sóla a vyhrávky skutočne koketujú s vážnou hudbou, dokáže zimplementovať aj jemné stredovýchodné motívy (napr. Mistress of Deception), alebo narážky na jazzové kreácie a to všetko za pochodu bez narušenia vnútornej energie skladby, či celého albumu. Takto dokážu komponovať len skutoční hudobníci a umelci. Nechcem týmto zhadzovať bežných metalových hráčov, myslím, že celkove mnohí hudobníci z tohto odvetvia patria medzi tých lepších, no CORONER dosahujú už iné méty. Krásnu prácu odvádza aj basák Ron, musí byť zážitok vidieť na živo jeho prácu prstov, ale vidieť tak do jeho hlavy aké pochody myšlienok ním prechádzajú počas hrania! Ak by tento materiál vyšiel práve dnes (nie to v roku 1989!), určite by som padol na zadok a neveril vlastným ušiam. Práve z tohto hľadiska treba uznať nadčasovosť „No More Color“, je to nevyhnutný materiál, pokiaľ sa chcete zlepšovať v počúvaní náročnej a kvalitnej metalovej hudby.
CORONER „No More Color“, Noise Recrods, CD´89, SWI
8/34:22/- Mortuary
https://www.coroner-reunion.com/
8/34:22/- Mortuary
https://www.coroner-reunion.com/
