CEREMONY OF SILENCE „Oútis“, Willowtip Records, CD´19, SK

Každý už isto počul o novom zoskupení CEREMONY OF SILENCE z Banskej Bystrice, aj o tom, kto sa za týmto tmavým závojom skrýva. Je to tak, debut „Oútis“ sa zjavil ako smrť vo chvíli, kedy sa chce človeku najviac žiť, no rázny rez zapríčiní iný plán osudu. Všade čítam, že ich hudba je technický Death Metal s Black metalovou atmosférou, no ja osobne tam počujem zas viac Black Metalu než Death Metalu, samozrejme stopy po Gorguts a Immolation sú zjavné, no myslím, že ak by Vilozof zvolil úplne odlišné škály vokálov, tým mám na mysli Black Metalové registre, myslím, že aj ostatní by nahliadali na ich hudbu trochu inak. Ja osobne tu viac cítim príklon ku kapelám ako Deathspell Omega, Aosoth, Gevurah, Mgla, alebo Svartidaudi, pohľad sa môže meniť každým momentom, pretože to, čo toto duo servíruje silne prekonáva domáce teritóriá. Už len keď si bližšie posvietime na zvuk, je to niečo úplne iné a nové než to čo bežne zo slovenských Metalových nahrávok počujeme. Zvuk aký sa podaril dosiahnuť na „Oútis“ možno bezpečne zrovnať so zvukom akým disponujú vyššie spomínané mená, samozrejme tie to majú ešte vychytanejšie, no pri CEREMONY OF SILENCE ma baví tá zastretá a špinavšia clona, obopínajúca celé dielo. Musím priznať, že pri počúvaní ma vždy silne nakopne pocit, že táto kapela nemôže pochádzať z našich končín, takého harmónie??? To snáď nie je možné, také disonantné a kvalitné pokrútené ohavnosti??? To snáď nie! COS naozaj trafili do čierneho a podarilo sa im namiešať materiál, ktorý konečne v mojich očiach spĺňa prísne kritériá zahraničných špičkových spolkov a netápu len v tých našich obohraných priemerných vodách. Samozrejme česť výnimkám, vedel by som menovať dobrú desiatku skvelých kapiel, ktoré sú dobre rozbehnuté a COS sa veľmi rýchlo pridružia k nim. Konečne nám tu začína rásť kvalitná scéna extrémneho Death / Black, alebo Black Metalu. Zahrať niečo také ako „Oútis“ nie je len tak, to nechce len dobrú techniku a kompozíciu, to nechce len dobrý rozhľad v súčasnej modernej svetovej Black / Death scéne, to chce hlavne progresívnu myseľ a mať trochu iné chápanie sveta, nie sa len hrať na temnotu. Táto nahrávka možno viac zakrýva než odkrýva, stráži tajomstvá najhlbšieho vnútra človeka, človeka neklaňajúcemu sa konvenciám. Z hudby je patrične cítiť, že za skladateľským umom nie je len túžba mať kapelu, natáčať dobré nahrávky a mať úspech na koncertoch, myslím, že tieto veci idú tak trochu mimo filozofiu COS. Ich spirituálne vnímanie, hlbšie myšlienky a poznatky z rôznych oblastí života aj neživota, všetko to pôsobí na výsledok. Skladby sú citlivo pretkané zaujímavými harmóniami, polyharmóniami, ale aj disonančnými princípmi, z čoho vzniká istá dichotómia. Zámerná rozpoltenosť akoby až rozklad osobnosti, pritom to však tvorí kompaktný celok držiaci pevne pohromade. Je zaujímavé, že chlapi dokážu aj z tých najťažších a najkomplexnejších disonancií aké sú schopní vytvoriť, vyskladať zaujímavé a napočúvateľné modely a schémy tónin. Niekedy sú plávajúce, inokedy pulzujúce, obrazotvorné, halucinogénne, ale aj psychadelické, v konečnom dôsledku možno ich hudbu do určitej miery označiť až termínom progresivita. V začiatkoch počúvania všetko pôsobí ako črepiny, ako chaoticky rozhádzané kúsky rôznofarebného skla, no postupným počúvaním sa poslucháč dostáva stále vyššie, až sa dostane do výšin, kedy si všimne desivý obraz, ktorý zo začiatku nemohol vidieť. Obraz snáď samého seba. Obraz vnútornej štruktúry duchovna, poznania...
Pochváliť musím inštrumentálne schopnosti oboch zúčastnených, aj gitarové stopy, aj perkusívny spôsob hrania sú niečo, čo sa u nás inde skoro ani počuť nedá, preto som mal v sebe až konflikt, že takto predsa nemôže niekto u nás hrať, no ľady sa prelomili. Nahrávku som počúval až dychtivo často, v práci, doma, bral som si ju so sebou aj do Rumunska, pohľady na majestátnu Transylvániu v kombinácii s takouto hudbou bol neskutočný zážitok.