ONE TAIL, ONE HEAD „Worlds Open, Worlds Collide“, Terratur Possessions, CD´18, NOR

Nidrosian Black Metal a ONE TAIL, ONE HEAD. Spojenie, ktoré ide spolu už od začiatkov, no niť sa pretrhla. Kapela už ukončila činnosť a to hneď po vydaní debutu „Worlds Open, Worlds Collide“. Toto meno však už bude navždy spojené s kapelami z tejto „temnej komunity“. Kapela zrela viac ako desaťročie, aby pomocou krátkych materiálov dosiahla debutu, ktorému sa možno v začiatkoch zdanlivo bránila. Veľa očí a uší bolo upretých pred vydaním tohto materiálu, vydať debut po desiatych rokoch nie je vec bežná a popravde, mnohí zrejme ani nedúfali, že sa tak stane. Opisovať aké osobnosti sa v kapele nachádzajú je dosť zbytočné, myslím, že každý kto číta túto recenziu ich dobre pozná, ako aj ich históriu a nahrávky. Kapela pôvodne znela omnoho viac divokejšie a punkovejšie, no novinka predstavuje ONE TAIL, ONE HEAD ako modernú variantu Black Metalu. Samozrejme nejde o žiadnu komerciu ani trendový nezmysel, stále sú cítiť nánosy Black´n´Rollu z minulosti, no pridané boli ďalšie elementy.
Novinka určite mnohých prekvapila, iných zas možno sklamala, ale tak to už chodí. Rozhodne môžem povedať, že „Worlds Open, Worlds Collide“ prepája starú Black Metalovú školu s novou, na jednej strane primitívnejšie riffy v niektorých momentoch, starý temný zvuk, na druhej zas nečakané experimenty, psychadélia, variabilita. Určite však chápem rozčarovanie niektorých fans, hlavne ortodoxne cítiacich, keďže album nemá takú brutálnu energiu, dynamiku a silu ako by niekto mohol očakávať. Z albumu je dosť cítiť, že kapela sa pokúsila hlavne pohrať s kompozíciou a napísať dobré skladby s abstraktnou až surrealistickou atmosférou. Nejde vyslovene o album plný temnoty a okultného podhubia, na to sú riffy príliš málo dramatické a skľučujúce. Ale nemôžem zas ani tvrdiť, že by šlo o civilný Black Metal pre každého, myslím, že aj ortodoxní fans budú sklamaní, no aj fans ktorí preferujú skôr komerčný a masový BM. Na to je nahrávka príliš komorná a uzavretá. ONE TAIL, ONE HEAD sú stále undergroundovou kapelou, ale dostať sa pod kožu „Worlds Open, Worlds Collide“ nie je celkom jednoduché. Tak trochu by som mal kritické výhrady voči riffom. Na prvý pohľad vyznievajú dobre, no nemajú potrebnú hybnú silu, ktorá by celým albumom otáčala. Zaujímavé je, že práve práca basgitary je minimálne tak prierazná a výrazná ako gitár, ak nie ešte viac. Dostala náležitý priestor a Andras dokonca v mnohých momentoch dokáže gitary pozdvihnúť svojou zaujímavou hrou, čo je v BM vec dosť netypická. Taktiež vokály Luctusa sú natoľko expresívne, že miestami a hlavne pri povrchnom počúvaní by niekto mohol povedať, že celý album stojí na jeho výkone. Tento chlap dokáže zo svojho hrdla vyludzovať absolútne príšerné zvuky a pazvuky, od šeptania, chlapáckeho hrdelného silenia, cez rôzne výkriky, škreky, agonické a extatické besnenie, jednoducho upútava na seba mimoriadnu pozornosť. Voči komornejšiemu prednesu riffov je to možno trochu nefér a v spolupráci so silnou basgitarou sa gitara niekedy stráca v nevýraznosti. Pokúšam sa predstaviť aké by to bolo, keby basa bola omnoho viac na spodku zvuku a vokály neboli tak dominantné, gitara by sa potom viac vynímala, no možno je lepšie, že to dopadlo všetko tak ako je. Nechcem povedať, že by riffy nestáli za zmienku, určite sú tu aj momenty, hlavne v experimentálnejších sekvenciách, kedy cítime závany ne Black Metalového harašenia, možno viac avantgardnejšie, možno viac ovplyvnené nejakými psychadelickými Rockovými menami, ale albumu to rozhodne neuberá silu. Oproti Mare, alebo Ritaul Death je ONE TAIL, ONE HEAD odlišnou záležitosťou, nebyť tých zbesilých vokálov, možno by to ani neznelo ako čistý Black Metal, všetko záleží od uhlu pohľadu a individuálneho vnímania. Skôr než o silných skladbách by som hovoril o samostatných silných častiach v každej z nich, vždy prídu momenty, ktoré dokážu skladbu posilniť a udržať v nej dramatickejšie pnutie a konzistenciu. Nachádzajú sa tu dve inštrumentálky, tá prvá An Utter Lack of Meaning, Hitherto Unbeknownst, Suddenly Revealed je skôr ambientnou skladbou s podmanivou a podprahovou stopou, ponuré zvuky a možno temnejšie témy ako pri normálnych skladbách. Druhá Sorid Sanctitude je zas experimentom psychadélie v ich introspektívnom vnímaní Black Metalu. Riffy sa zvíjajú vo víroch zvláštnej absurdnosti, ničoty a abstraktnosti, basa hrá zas prvé husle, no v gitarách sa zrkadlí zvláštna atmosféra bizarnosti. Už z toho možno vidieť ako je celý materiál variabilný, do určitej miery progresívny a experimentálny. Z tohto by sa mohlo zdať, že novinka je nejakým bludným marastom pre pošahancov hľadajúcich podivnosti, no verte, že stále je to Black Metal z veľkej časti. Posledná skladba Summon Surreal Surrender je cez desať minút trvajúci opus s kľukatejšou kompozíciou, čo na záver vyznieva ešte viac obdivuhodne.
Netuším či sa „Worlds Open, Worlds Collide“ zapíše výraznejším písmom do kroník Black Metalu, možno potrebuje viac dozrieť časom, no určite ide o zaujímavý počin. Ešte by som rád dodal, že na svoje si prídu viac fanúšikovia atmosféry než priamočiarosti či agresívnosti podania žánru. Otvorenejšie mysle určite viac ocenia túto zbierku skladieb.