PANDEMONIUM „Nihilist“, Old Temple, CD´17, POL

PANDEMONIUM určite nepatria do sorty kapiel, ktoré albumy vydávajú každý druhý, či tretí rok. Vznikli v roku 1989 a neskôr sa premenovali na Domain, potom sa zas naspäť premenovali na PANDEMONIUM, podstatné však je, že ide stále o tú istú kapelu. Dodnes vydali len 5 dlhohrajúcich albumov a práve „Nihilist“ je poslednou prácou tejto kapely, ktorá vyšla po piatych rokoch od posledného „Misantrophy“. Zdá sa, že Poliaci sa oprostili od divokého a rýchleho štýlu Death / Blacku a viac sa sústreďujú na hutnejšie a stredne pomalšie či stredné tempá v hudbe. Začala viac dominovať ťažkosť a ja mám pocit, že v tom môžu mať prsty kapely ako Celtic Frost, alebo Hellhammer. Nie že by sa ich snažili kopírovať do takej miery ako Obituary, ale zobrali si od nich len tú ťažkú mohutnosť a valivú drviacu rytmiku. PANDEMONIUM sú v harmóniách úplne inde, akoby trochu ovplyvnení stredným východom, ale nedávajú to až tak najavo ako napr. Melechesh. Tie orientálne prvky sú len jemne včlenené do inak temnej melodiky a to robí ich hudbu ešte zaujímavejšou. Nahrávka je neustále pod tlakom temnoty a dekadencie, nie je tu ani len náznak po nejakom pozitívnom či svetlom momente, pochmúrnosť pochoduje celým albumom ako front smrti. Gitarovo ale nedominujú stále heavy riffy, sú striedané s tajomnými variáciami, s čudnou melodikou, ale aj chytľavosťou, ktorá robí „Nihilist“ prijateľnejším. PANDEMONIUM sa vždy pohybovali niekde na hranici Death a Black Metalu, no na novinke priamo nedominuje ani jeden ani druhý žáner, pochopiteľne niečo tu z oboch štýlov je, ale skôr by som to nazval ako Dark Metal v extrémnejšom prevedení. Štýlovo sú úplne potopení v old school, ich hudba vôbec nie je moderná ani progresívna a celkovo opísať tento album je dosť náročné. Prirovnať ich priamo k nejakej kapele je taktiež ťažké, ale nie je to tým, že by boli príliš originálni, skôr si vytvorili takú vlastnú temnotu a špirálu pochmúrna. Z albumu na mňa dýcha depresívna nálada a ničota, čo zrejme bolo aj účelom, keďže CD pomenovali „Nihilist“, taktiež tu cítim závan po starých civilizáciách a márnosti všeobecne. Vôbec tu nenatrafíte na rýchlejšie tempá a na klepačky rovno zabudnite. Samozrejme kopáky rozohrávajú celkom dynamickú hru, no celkove vyznievajú skôr stredne až stredne pomalo - v tomto mi pripomínajú Triptykon. Keďže gitary nevyznievajú príliš husto, o to väčší priestor dostala samotná basgitara, tá je počuť o dosť viac ako pri iných metalových nahrávkach. Samozrejme Michael tu nepredstavuje žiadne technické basové kreácie ani harmonicky nevybočuje z gitár, skôr len dodržiava základné linky a dosť zhutňuje celkový sound „Nihilist“. To čo skladby robí skutočne zapamätateľnými, sú nie len zaujímavé gitarové riffy a rytmika, ale aj výrazné refrény, útočiace do vášho podvedomia. Aj vďaka dobre nafrázovaným slovám si skladby rýchlejšie zapamätáte. Po gitarovej stránke ma zaujala hlavne skladba Quantum Funeral kde sú riffy hrané v trochu inej sfére ako zostatok a to isté sa týka aj nasledujúcej In Lord We Trust. Táto dvojica skladieb ponúka trochu odlišný prístup, no všeobecne dobre zapadá do konceptu albumu, rytmicky sú však úplne totožné a o atmosfére ani nehovorím. „Nihilist“ nie je albumom, ktorý sa stane veľkým a padnú z neho na kolená tisícky fans, jeho odkaz je v hĺbke a jadre samotnej hudby, uhrančivá pochmúrna melodika, nevôľa k životu. Je príliš rýchly na to, aby sa tu dalo hovoriť o Doom Metale a príliš pomalý na to, aby to mohol byť metalový masaker. Hudobné výkony sú odvedené na dobrej úrovni, všetci zúčastnení vedia dobre čo robia a hlavne vedia kompozične narábať so skladbami. Taktiež by som vyzdvihol gitarové sóla, ktoré presne korešpondujú s celkovou hudbou a nevyčnievajú ani na seba neupozorňujú akýmkoľvek spôsobom. Na záver určite musím napísať, že „Nihilist“ je zvláštnym a osobitým albumom, má v sebe veľa spirituality a ako som už napísal, nie je ťažké ho napočúvať, je skôr ťažké ho pochopiť a vnímať.