To, v čom je Gene Palubicki dokonalejší, alebo sympatickejší oproti svojmu najväčšiemu sokovi Treyovi z Morbid Angel je, že nepodľahol trendom modernosti a zjednodušeniu spôsobu hry na gitaru. Samozrejme to, čo vytvoril Trey v 90tych rokoch, už nikdy nikto neprekoná, pretože jeho špecifický spôsob hry, komponovania a vnímania Death Metalu bolo niečo ako nazretie do najtajnejších komnát žánru, zostatok mohol potichu závidieť, alebo aspoň kopírovať, či napodobňovať. Z hry Genea je cítiť, že Trey je jeho absolútny vzor a víťaz pre Death Metalové vyčíňanie, no Gene má tiež jednu špecifickú vlastnosť. Dokáže rozmýšľať samostatne a nekradne riffy priamo Azagthothovi ako to robia iné kapely. Naučil sa od neho mnoho vecí, ale on si ide svojou vlastnou cestou, pričom zdravá inšpirácia stále zostáva. To, čo tvorili Angelcorspe vo svojich začiatkoch, je niečo neuveriteľné a neskutočné, oproti Morbid Angel pridávali viac čierneho remesla čím sa dosť odlišovali, dokonca Angelcorpse koketovali jemne aj s War Metalom, čo sa pri MA nikdy nestalo.
Dnes tu hrdo stojí nová príšera PERDITION TEMPLE, ktorá síce na Angelcorpse priamo nadväzuje, no zároveň posúva ich prepracovaný štýl dopredu. Už na debute bolo cítiť, že Gene chcel niečo zmeniť, pridal viac technických prvkov, viac variability, čím síce trochu ubral z gradujúcej brutality a intenzity, no vytvoril zas ďalšiu čiernu doktrínu. Nie každý fanúšik starých Angelcorpse musí nutne PT prijať, to úplne chápem. Mne osobne sa tiež viac páči „Exterminate“ než ktorýkoľvek výtvor PT, no neznamená to, že by som na nové veci zanevrel. Tam kde sa MA zasekli po „Heretic“, tam PT rozdúchavajú nové plamene šialenstva a napredujú, tlačia a tvoria bezbožnú koláž vynímajúcu a škľabiacu sa na starých stenách kláštorov a kostolov. Inými slovami, stále sú príliš ortodoxní, undergroundoví, ale hlavne z ich hudby stále cítiť odhodlanie pôsobiť ako nesvätá a bezbožná kreatúra pripravená vraždiť, čo sa o nových materiáloch MA už povedať nedá. Oproti Genemu pôsobí Tray už vyhasnuto, ale drží svoje ešte tlejúce uhlíky ako tak pri živote. Takto teda na mňa pôsobí novinka „Sacraments of Descension“, viac technicky, možno trošku uhladenejšie, ale to musí ísť ruka v ruke s technickými nastaveniami napredovania. Gene rozohráva precíznu prácu svojou kreativitou a víziou, stále je absolútnym vizionárom a kúzelníkom. Pod jeho prstami sa struny menia na zaklínadlá a harmónie na podivuhodné čarovanie. V jeho mysli sa stále dejú fantastické veci, dáva priechod zlu a najtemnejším zákutiam svojho podvedomia. Napočúvať si „Sacraments of Descension“ nie je tak jednoduché ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Riffy sú celkom rýchlo menené, príde mi to, akoby Gene zobral určité figúry zo starých Angelcorpse a napechoval ich do omnoho menšieho priestoru. Z toho vznikajú silné zvratové momenty a nepripravená myseľ ani nemusí stíhať sledovať, alebo počúvať čo sa to vlastne všetko deje. To isté je aj práca s harmóniami. Kombinuje harmónie s polyharmóniami, niekedy sa ani nestačíte sústrediť na riff a už sa objavujú ďalšie a ďalšie variácie, transformácie, besnenie. Najlepšie na tom je, že Gene toto všetko zvláda ľavou zadnou. Ak nebudete dostatočne pozorní, uniknú vám aj výborné gitarové sóla, ktoré sa zjavujú v netradičných rytmických úsekoch a spôsobujú ešte grandióznejší chaos. Odporúčam počúvať tento majsterštyk na slúchadlách a podotýkam kvalitnejších, pre lepšie vnímanie ich zvuku. Na slabších slúchadlách môže ich produkcia vyznieť trochu sucho, alebo plocho, no ak máte kvalitnejšie, utlčie vás búrka perfektne ozvučeného pandemónia. Gene sa vymkol spod kontroly, dnes pôsobí ešte hudobnejšie, vyzretejšie, precíznejšie, po gitarovej stránke len ťažko hľadať nejaké chyby. Na bicích sa objavuje talentovaný Ron Parmer z Amon, z obnovených Amon, ktorí boli predobrazom Deicide. Jeho hra je obdivuhodná. Pre každého bicmana, ktorý chce sekundovať Genemu pri jeho hre, to musí byť odvážna výzva, verím, že tento šialenec sa poriadne za sadou potrápil a celému kolosu dodal perfektný rytmický základ, technickú hru a komplexné komponovanie. Vokály si podelili Gene a basák Alex Blume z Ares Kingdom a Blasphemic Cruelty, tu nemožno očakávať nič iné, len ukážkovú porciu dych berúcich výkonov, tak typických pre Angelcorpse aj PERDITION TEMPLE. Nechcem si ani predstaviť ako musí tento materiál vyznieť naživo pri dobrom ozvučovacom systéme, pretože Gene je gitarový démon, presný a neústupný, ako aj celý nový album „Sacraments of Descension“.
[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact]
PERDITION TEMPLE „Sacraments of Descension“, Hells Headbangers Records, CD´20, USA



8/34:18/ 9                                              Mortuary


https://perditiontemple.bandcamp.com/