„Kdo se umí smát sám sobě, má právo smát se smát všemu ostatnímu, co mu k smíchu připadá.“ Jan Werich
 
 
 
 
 
Určite ste už o PHRENELITH počuli, o tejto kapele sa začalo viac hovoriť po ich debute „Desolate Endscape“, no predchádzalo mu nejedno demo, či EP. Dánsky, temný a extrémny underground má určite čo ponúknuť, aj keď v porovnaní s inými krajinami, z ktorých vyletovali smrtiace nahrávky už od 90tych rokov je to stále maličký fliačik na mapke Death Metalového beštiára. Keď si pozorne prejdeme zostavu tohto zoskupenia, nie je sa čo čudovať, že sa zrodila tak významná kvalita. Samozrejme nejde o nových hudobníkov, ale o zlepenec ľudí, ktorí už čo to v undergrounde odslúžili a svojimi pôvodnými kapelami často dali o sebe vedieť mohutnejším spôsobom. Tak hlavne bubeník Tuna je známy z experimentálnej Death / Black Lovecraftskej zhmotnenosti Apparatus, či z BM Eldjundir, ale aj zo Sulphurous, Witchburn a ďalších. David na gitare a vokáloch je zas známy zo svojej bandy Undergang, ktorá zožína stále väčšie a väčšie úspechy, s Tunaom sa stretli dokonca v kapele Hyperdontia. Basák J bol taktiež členom Sulphurous a sólový gitarista, tiež basák a tiež vokalista S.D zas boduje v Alucarda a Lesion. Sympatické určite je, ako som už spomínal, že kapela najskôr natáčala demáče, v roku 2015 hneď dva kúsky, o rok na to ďalšie a určite treba spomenúť aj zaujímavé splitko so Spectral Voice, čo dosť hovorí v prospech PHRENELITH. Hudobne sa toto kvarteto pohybuje na ostrej línii staroškolského Death Metalu niekde v rozmedzí starých Incantation a ranných Immolation, no určite je tu počuť aj typický temnopis Undergang, hlavne v niektorých kompozíciách to dosť bije do očí. Keď si to tak zoberieme, vlastne aj oni sú dosť ovplyvnení Incantation, takže sme doma. Našťastie táto partia Death Metalových nadšencov nepokukuje po albumoch týchto veličín až takým spôsobom aby mi to vyslovene vadilo ako v mnohých iných prípadoch. Sú to hudobníci, ktorí nemajú potrebu kopírovať prstohmaty McEnteeho do detailov, samozrejme čo to si z nich zobrali a v niektorých partiách je to celkom evidentné, no stále sa snažia byť viac svojskí aj keď na druhú stranu zas o žiadnu originalitu nejde. Povedal by som, že si dobre odvádzajú svoje remeslo a tým presvedčia nejedného ortodoxného zasvätenca smrtiacej hudby. Zvuk je celkom moderný v zmysle čistota, úhľadnosť, prehľad, ale aj tak je v tom ich zvuku niečo skazené a temné, čo podčiarkuje ich sklon k dekadentnému vnímaniu. V tomto mi trochu pripomínajú zvuk novších diel Incantation. Gitary sú robustné a do menšej miery aj zrnité, bicie majú skvelý vyvážený a basový zvuk, presne takto sa to robí do takto orientovanej hudby. Bicie podtrhujú svojim zvukom, ale aj hrou celkovú dynamiku, no taký skvost, akým je Kyle Severn, však ešte Tuna nie je. Povedal by som, že jeho štýl je trochu iný, som viac zvyknutý na jeho domovskú kapelu Apparatus, kde niekedy tvorí aj viac technickejšie spôsoby hry, niekedy dokonca zachádza do jazzovejších sfér. Čo mi na PHRENELITH trochu chýba, sú kreatívnejšie a zapamätateľnejšie gitarové harmónie. Nevravím, že celý hrací čas je to slabšie, niektoré partie sú vyslovene vynikajúce, no niekedy sú to len také bežné typy melódií, ktoré boli už viac krát zahraté. Nie je už dnes ľahké vymyslieť nové postupy v týchto sférach, to dokážu len majstri poohliadajúci sa aj mimo Death Metalového teritória v zmysle inšpirácie. Kompozície sú slušne vytvorené, riffy dobre nadväzujú a nepôsobia kostrbato či krkolomne, len skladby ako celky na mňa nepôsobia tak mohutne ako napr. na „Dawn of Possession“, alebo „Mortal Throne of Nazarene“, pre takéto levely ešte chalanom niečo chýba. To, čo chlapom určite vyzdvihnem, sú padavé, alebo stúpajúce harmonické úseky, presne toto používali, alebo stále používajú obe americké legendy. Mám na mysli napr. riffy v skladbách Conquering Divinity, alebo Channeling A Seismic Eruption. Hlavne v prvej menovanej to doviedli, do pre mňa priam dokonalého stavu, až ma dvíha zo stoličky, takéto riffy sú vždy zážitkom a naštrbením bežnosti, či obyčajnosti. Preto by som určite privítal viac podobných lahôdok a delikates od PHRENELITH, pretože v týchto skladbách jednoznačne počuť, že vedia. Vokál je celkom hlboko položený, akoby utopený v ortodoxnosti Death Metalového pekla, no nie je nijako extra výrazný, dominantný, alebo expresívny. Vokály plynule plynú s gitarovými tokmi a snažia sa znieť ešte hlbším dojmom. Myslím si, že hudba PHRENELITH je prekvapením hlavne z toho dôvodu, že ide o debut málo známej kapely čo vlastne vyvažuje ich kvality smerom nahor. Keby takýto materiál nahrali napr. obávaní Incantation, myslím, že by to až tak slávne zas nebolo. Rozhodne sa však jedná o temné blato, ktoré určite obstojí v konkurencii rôznych iných napodobniteľov a plagiátorov.
PHRENELITH „Desolate Endscape“, Dark Descent Records, CD´17, DEN


8/34:38/ 7,5                                             Mortuary


https://phrenelith.bandcamp.com/
[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact] [links]