PORTRAIT „Crossroads“, Metal Blade Records, CD´14, SWE

S PORTRAIT sa stretávam po prvý krát a musím povedať, že je to stretnutie viac než príjemné, tento album je bránou do ich sveta pre mňa a vchod je majstrovsky vypracovaný z kvalitnej žuly. V žule sú osadené ľudské lebky a kosti, dekorované sú s hlbokým citom pre morbídnu estetiku. Vchádzam pomaly a s pokojom, pri prechádzaní mám zvláštne pocity akoby som prešiel cez časový tunel a ocitol som sa v inom svete. Brána za mnou za zatvorila, ocitol som sa v neznámom súmračnom kraji plnom strašidelne povykrúcaných stromov, pomedzi ktoré sa prechádzajú mnísi v čiernych sutanách s lucernami v rukách. Z diaľky počujem rituálne chorály a všetka tá záhadná hudba sa pomaly začína meniť na akustickú melódiu. Melódiu ktorá je silne sugestívna a pripomína mi staré dobré a najlepšie časy King Diamonda. To je prvá skladba otvárajúca album „Crossroads“, ocitám sa na križovatke prašných ciest, priamo pred sebou vidím čierny kostol s blikajúcimi svetlami v oknách, okolo veže krúžia tvory podobné netopierom keď v tom sa otvorí kostolná brána a jeden mních s fakľou v ruke mi dáva najavo, aby som vstúpil. Uprostred stavby stojí čudný oltár so symbolmi, ktoré určite nie sú kresťanské, všade naokolo plápolajú čierne sviece a ich plamene tancujú zvláštnym červeným svetlom. Mnísi sedia v dubových laviciach a všade počuť len zúfalé chorály, pred oltárom náhle badať pohyb akýchsi postáv pripravujúcich sa na niečo. Zrazu prenikne na oltár zvláštne komorné svetlo a predo mnou stojí švédska kapela PORTRAIT! Novinka týchto neznabohov určite zaujme ako fanúšikov klasického Heavy Metalu, tak aj ortodoxných fanúšikov King Diamonda a Mercyful Fate. Málokto by uveril, že sa môžu vrátiť časy „Fatal Portrait“, „Abigail“ či „Melissa“, práve títo páni vám predvedú odpornú šou tak kryštálovo dokonalú ako hudobne, tak aj zvukovo 80tych rokov. Myslím, že aj samotný maestro King by si podupával pri počúvaní tohto majstrovského albumu a uznanlivo by pokyvoval hlavou s paličkou v ruke. Hudba je úžasne melodická a prepracovaná do najmenšieho detailu, riffy sú prenikavé ako obsidiánový nôž prenikajúci do vášho brucha. Pri tomto albume nehrozí žiadna nuda, už od prvého počutia ma akoby počarovalo a každé jedno prepočutie ma utvrdzovalo v tom, že PORTRAIT sú jednou z najlepších súčasných Heavy Metalových kapiel. Nemôžem uveriť tomu akú atmosféru dosiahli pomocou dvoch gitár, basgitary, bicích a vokálu, tomuto sa hovorí absolútna úcta k legende. Samozrejme nemôžem hovoriť o kopirácii, predsa len King je len jeden, je len jeden Andy La Rocque, je len jeden Mikkey Dee a tak ďalej, tu je ale Anders Persson za bicími, Per Lengstedt na vokáloch, Christian a David gitary či Mikael na base. Kapela je zohratá ako King v najlepších časoch a hlavne vo veľkej forme. Skladby vyrážajú svojou autenticitou dych ako pohľad na najdesivejšie dielo v krypte prekliatych, tento album by som odporúčal počúvať po tme a len pri zapálených sviecach, záclony jemne poletujú vo vánku letnej noci a nečakaný hosť bude stáť pri prahu dvier. Hosť tak tichý a neviditeľný, prišiel tak zrazu ako aj zrazu odíde, ale medzi tým je čas na strašidelno. Skladba In Time vpálila do mojej mysle ako ten hosť v rohu miestnosti zo seansy, je ukutá z najčistejšieho kovu s refrénom tak jasným ako mesiac na hviezdnej oblohe, cítim zatuchlinu vecí starých aj neživých, cítiť časy, ktoré sa už nevrátia. Mnohí budú určite zvedaví na vokál Pera, je ku Kinogovi celkom blízko podobne ako hudba, ale nie doslova prekopírovaný, chlapi majú svoje hlavy a nápady, len sa čo najviac priblížiť atmosférou k tomu, čo už bolo a ešte aj môže byť. Vcelku šialené je ako dokázali napodobniť zvuk 80tych rokov, nepočuť ani náznak po niečom modernom, všetko znie tak analógovo a staro. Niekomu možno bude vadiť trochu utopený zvuk, ale mne práve vyhovuje, dokonca basgitara dostala veľa priestoru a predvádza sa vskutku poctivo. Pomaly otváram oči a vidím svetlo, pamätám si na úžasný sen, ktorý sa odohrával pred mojimi očami, pamätám si na melódie ktoré ešte rezonujú v mojom podvedomí, počujem ich akoby z diaľky s ozvenou. Dnes v noci budem chcieť znova prekročiť žulovú bránu a vkročiť do čierneho kostola, znova počuť tie uhrančivé tóny besnej hudby a cítiť prítomnosť temných postáv, hosťa, cítiť nočný vietor vo vlasoch a sledovať blikajúce plamene sviečok, a znova sa zobudím s rovnakým pocitom, stále a stále...