PROTECTOR "Urm the Mad", Atom H, CD ´89, GER

Neviem či dokážem posúdiť "Urm the Mad" s nejakým väčším odstupom, alebo nadhľadom, pretože je to jeden z prvých extrémnych Metalových albumov aké som kedy počul. A dodnes nemôžem povedať, že by nejako utrpel na kvalite aj po dlhých 28 rokoch. Skôr naopak, jeho kultovosť ešte viac vzrástla, je to jednoducho dokonalý stroj času. PROTECTOR akosi obľubovali točiť uprostred leta a nie inak tomu bolo aj teraz. Znova sa v auguste vybrali do rovnakého štúdia Phoenix. Vyzerá to ale, že zrejme neboli veľmi spokojní so zvukom "Golem", tak sa chceli akoby vrátiť k prvému EP "Misanthropy". Pridali viac surovosti a temnoty aby nebol tak ľahko čitateľný. Takisto hudbu viac prepracovali, je to jednoducho ich najťažšie stráviteľný album s ohyzdným zvukom. Zároveň uzatvára ich prvú kapitolu, pretože sa končili 80te roky. Stará klasická zostava sa po tomto diele navždy rozpadla a už nikdy sa v tomto rozložení nespojili. Bicman Michael Hasse zomrel v roku 1994 vďaka predávkovaniu drogami a Martin Missy sa dokonca v roku 1995 odsťahoval do Švédska kde žije dodnes. Je to podobný prípad ako King Diamond, odkedy sa presťahoval do USA, zmenila sa hudba aj produkcia. U PROTECTOR to bolo o to komplikovanejšie, že pokračovali aj bez Martina, no po dlhšej dobe ticha prevzal kormidlo Martin priamo zo Švédska. Rovnako ako na "Misanthropy", znovu zaradili temné intro, ale text prvej skladby Capitascism hovorí jasnou rečou, že sa zamerali na politické témy, ich nespokojnosť s novým kapitalizmom. To už nasledujúca Sliced, Hacked and Grinded mieri do klasických gore tém. Oproti "Golem" hudobne zrýchlili, všetky skladby sú postavené na rýchlom tempe okrem jedinej výnimky, tretej Nothing Has Changed. Je síce pomalšia, ale o to temnejšia, má o to silnejšiu atmosféru, hlavne pomalé sólo je ako vystrihnuté z hororu. Odveký vzor Slayer sa tento krát prejavil vo štvrtej The Most Repugnant Antagonist of Life, tie úvodné riffy nemôžu nikoho nechať na pochybách. Okrem nich sa dá vystopovať aj vplyv Celtic Frost, hlavne z "To Mega Therion", bol to totiž album, ktorý mal fatálny účinok na vývoj extrémneho Metalu. Na prvý pohľad sa zdá "Urm the Mad" ťažko prístupný, hlavne kvôli tomu, že upustili od zborovo odriekavaných refrénov, takisto tu nenájdeme veľa stredných temp na bangrovanie, oveľa častejšie menia tempo než minule. Všetko to zakončuje zase menší experiment, krátky 48 sekundový výplach Molotow Cocktail, vyzerá to skôr na improvizáciu v štúdiu. "Urm the Mad" je atmosférický a strašidelný, akoby sa človek prechádzal katakombami zarastenými machom a všade navôkol sú potkany, alebo zvyšky ľudských tiel. Svoje spravila špinavá produkcia, potemnelé riffy a sóla. Martin Missy má veľmi špecifickú farbu hlasu aj zaujímavé frázovanie, počuť viac druhov vokálu, vedia občas aj spomaliť na zvýraznenie atmosféry, potom lepšie vyniknú agresívne útoky. Zvuk gitár je tak typický, že je snáď nemožné si ho zmýliť s niekým iným. Do toho šialené bicie Michaela Hasseho, ktorý bol pravdepodobne jeden z najlepších bicmanov nemeckej scény, jeho výkon na tomto albume je ukážkový. Oproti debutu je "Urm the Mad" už menej typicky Thrashový, časté spomalenia, temnejšia produkcia a Martinov chorobný vokál ich posunuli k základnému Deathovému soundu. Svojich Thrashových koreňov sa síce nevzdali, ale už tak netlačia poslucháčov k energii headbangingu, typickej pre Thrash Metal 80tych rokov. Možno tu nie sú také "hitovky" ako na debute, ale o to hlbší materiál, kde je stále čo objavovať.