RAM „Rod“, Metal Blade Records, CD´17, SWE

Nový RAM, tu musí spozornieť každý fanúšik súčasného a nového Heavy Metalu. Meno ktoré patrí momentálne spolu s Enforcer medzi najjagavejšie hviezdy, aj keď už žiadna z týchto nových kapiel zrejme nedosiahne veľkosť megalomanských Iron Maiden, či Judas Priest, predsa len ich hudba ponúka nevšedné a strhujúce zážitky. Keď hovorím o veľkosti súčasných a nových švédskych kapiel voči najväčším Metalovým menám, napadá ma ešte Ghost, ktorí sú momentálne asi najviac vpredu a sú hviezdou tak veľkou, ako je to v týchto časoch možno dosiahnuť, no oproti napr. RAM nehrajú až tak rýchlo a agresívne. RAM teda prichádzajú s piatym albumom a novinka „Rod“ je nástupcom predošlého burácajúceho albumu „Svbversvm“, ktorý mňa osobne silne zasiahol. Heavy Metal treba vedieť zahrať a napísať tak, aby skladby boli priam oceľovými ostňami, musí mať silný lesk a tvrdosť z jadra, inými slovami, treba nesmierne silné skladby, priam hymny, dobre skomponované, môže byť zachovaná nebezpečná rýchlosť, rôzne rytmické výpady, kvalitné sóla a zdatného vokalistu. Toto všetko samozrejme RAM majú, idú na Heavy Metal komplexným spôsobom. Skladby majú svoj vlastný priebeh, nie sú to len na riffoch vystavané bezduché kulisy, či kopírovanie starých majstrov bez vlastnej invencie. Na „Rod“ sa mi páči, že skladby sa na seba nepodobajú ako vajce vajcu, máme tu rýchle skladby ako napr. hneď prvé dve, Declaration of Independence a On Wings of No Returs, už tu nachádzam rozdiely, aj keď obe sú mohutnými štartérmi a album odpália do kozmických výšin. Po nich nasledujúca Gulag je už viac pomalšia a rozvážnejšia, zasekávaný spôsob riffov vedie skoro celú skladbu s bohatou dramatickou výstavbou, tajomným pocitom a vážnosťou textu do niečoho odlišného. Nebyť podobnosť vokálu s prvými skladbami, mnohí by ani neverili, že táto je z toho istého albumu, tej istej kapely. V Gulag sú aj gitarové sóla viac pomalšie a hutnejšie. Štvrtou skladbou je A Throne At Midnight, tu sú riffy znova nebezpečne rýchle, trochu zasahujúce až do Speed Metalu, no obaja gitaristi stále obohacujú svojou prácou techniky hry skladbu tak, aby pôsobila ohromujúco. Až vyvrcholenie refrénu však prináša pre mňa totálne vyslobodenie, kedy v určitom bode počujem vokály približujúce sa nebohému Warrelovi zo Sanctuary. Skladba uzatvára voľný priebeh skladieb a až do konca sa otvára koncepčný príbeh, čomu zodpovedajú aj podobné názvy skladieb. Prvá skladba tohto konceptu je vlastne inštrumentálnou predohrou a potom všetko exploduje v ďalšie Heavy Metalové orgie. Niečo podobné spravil aj King Diamond na albume „Spider´s Lullabye“, kedy až druhá polovica albumu začne vytvárať samostatný príbeh. Hudobne sa však nedeje nič, čo by narúšalo celkový koncept albumu, ten prirodzene nadväzuje na predošlé skladby a znova tu máme skladby v plnej rýchlosti, či hutnejšie stredne tempové záležitosti, či dokonca až baladickejšie veci ako napr. siedmu Ramrod The Destroyer, pt. 3: The Cease To Be, snáď najpomalšiu vypalovačku. Osobne sa mi ale aj tak viac páčil predošlý album, skladby na ňom boli ešte viac ukuté a so silnejšími refrénmi, možno za to mohlo prvé zoznámenie s kapelou. RAM stále vychádzajú z klasík ako Iron Maiden, Judas Priest, Accept, Sanctuary a King Diamond, dokonca aj obal albumu sa trochu podobá na starý námet Mercyful Fate „Don´t Break The Oath“. Jednou z najobľúbenejších skladieb tohto materiálu je pre mňa predposledná Ramrod The Destroyer, pt. 5: Incinerating Storms. Táto je ako mohutná tak aj so skvelými strašidelnými a dramatickými výrazmi v gitarách, vokál je jedno šialenstvo a znova sa potvrdzuje, že je to zas iná skladba než akákoľvek iná z „Rod“. Na záver môžem napísať, že novinka sa v mojich očiach podarila, a aj keď nedosahuje tak úctyhodných kvalít ako „Svbversvm“, stále predstavuje to najlepšie, čo sa momentálne vo švédsku v Heavy Metale deje.