„Bůh stvořil člověka, když ho přestaly bavit opice. Na další pokusy už pak neměl nervy.“ Mark Twain
 
 
 
 
 
ROOT „Hell Symphony“, Zeras, CD´91, CZ


10/41:20/ -                                              Mortuary


http://rootan.net/
Pekelná symfónia, alebo akási hierarchia pekelných démonov s opisom ich charakterov či bytia, aj o tom je druhý album od brnenskej legendy ROOT. Rok po vydaní debutu „Zjevení“ sa objavuje druhé dielo so zmenami a znameniami, ktoré asi len málokto očakával. V prvom rade je to výmena materinského jazyka za jazyk univerzálny. Pamätám sa, že po „Zjevení“ som si nevedel predstaviť, že by táto legenda mohla mať texty v anglickom jazyku. Druhou zmenou bolo hudobné smerovanie, stále to bol Black Metal, ale kompozične či technicky bolo všetko v mnohých prípadoch ešte dotiahnutejšie. ROOT nikdy nechceli stáť na mieste a tak bolo na čase čo to vylepšiť, aj keď debut bol jedným slovom výborný! Zvukovo sa ešte „Hell Symphony“ dosť podobal na „Zjevení“, písali sa skoré 90te roky a po roku sa toho veľa ešte nezmenilo, omnoho väčšia zmena v sounde prišla až s tretím albumom „The Temple In The Underworld“. Rytmičák bol rovnako tvrdý a nekompromisný ako na debute, ako aj zostatok bubnov, zvuk gitár sa tiež dosť ponášal na debut, akási priehľadnosť a priamočiarosť bola charakteristická pre oba počiny. Na druhú stranu treba povedať, že dvojka bola len akýmsi prirodzeným pokračovaním tam, kde skončil debut, niektoré riffy boli podobné a iné sa zas obzerali po iných sférach. Jedenástka skladieb rozdelená na dve časti Infernal a Nocturnal zanechala pre celosvetovú Black Metalovú komunitu zásadnú pečať, ktorá sa vyznačovala svojskosťou a spolu s Master´s Hammer a Törr tvorili hlavný čierny uzol českého Black Metalu. Osobne mi príde „Hell Symphony“ viac progresívnejším, ale aj experimentálnejším dielom, zaujímavé boli hlavne zmeny mnohých riffoch, niekedy to znie ako keď sa rozlomí zem. Mám na mysli tie gitarové riffy, keď riff si plynie svojou cestou, je dobrý a zaujímavý a v momente ho zmenia na niečo úplne iné, no tiež vôbec nie zlé. Ak by som mal hodnotiť oba prvé albumy, je len ťažké povedať ktorý z nich je lepší. Na „Zjevení“ bolo viac silných skladieb, ktoré sa stali pre ROOT synonymom, no dvojka mi príde konzistentne zaujímavejšia a hudobne hlbšia, myslím, že to rozstrelím tým, že oba albumy boli na dobrej úrovni. „Hell Symphony“ neobsahoval taký song ako napr. Píseň pro Satana, 7 černých jezdců, či titulnú Zjevení. Napr. skladba Satan je dosť šialeným experimentom na svoju dobu, niečo také ste len ťažko mohli počuť na iných Black Metalových dielach. V tejto skladbe sa kapele pomocou tempa bicích a Big Bossových temných vokálov podarilo vydať snáď ešte strašidelnejšie posolstvo ako v gitarovkách. Tie všetky zvuky v pozadí, fučanie vetra, charizmatický a sebavedomý prejav Big Bossa, deklamačný spôsob prejavu, tempo pripomína útok, alebo pochod vpred, žiadne ústupky a kompromisy. Leviathan býva často označovaný ako najlepší track albumu, myslím, že je to revolučným a viac Rockovým prístupom ku hraniu hlavne v prvej polke. Riffy v tejto skladbe nie sú tak útočné a agresívne, viac sú vystavané na samotnej atmosfére a zaujímavom feelingu. Samozrejme v druhej polke prichádza zlom, kedy sa pritvrdí a neskôr sú riffy hnané už hnevom a nečistotou. Skladba ku koncu zrýchľuje do takej podoby, že za takéto manévre by sa nemuseli hanbiť ani Speed Metalové kapely. To len dokazuje ako sa Blackosh a D. A. N. vyhrali s kompozíciou. V skladbe sa toho príliš veľa neopakuje, napreduje a tečie tokom vlastným. Musím tiež napísať, že snáď vo všetkých skladbách sa udeje nejaký zvláštny moment, ktorý skladbu ešte viac pozdvihne, vždy je to niečo prekvapujúce, ako keď sa vám zjaví nečistý duch, alebo spoza rohu si všimnete strácajúci sa tieň. Či už ide o nečakanú akustickú vyhrávku, enormnú zmenu charakteru riffu, Big Bossove vokálne parádičky, ktorými stále prekvapuje, gitarové sólo vo chvíli keď to nečakáte, album je sám o sebe variabilný a kreatívny. Myslím, že práve toto robí „Hell Symphony“ výnimočným dielom. V 90tych rokoch boli zväčša Black Metalové albumy dosť monotematické, skladby sa na seba podobali, riffy sa na seba podobali, tomuto sa ROOT dokonale vyhli. Vyzdvihnúť chcem prácu Blackieho a D. A. N.a, ich sóla sa oproti debutu posunuli tiež dopredu, sú vždy individuálne a spontánne, každé má svoju atmosféru a nejaké špecifikum, ktoré ich oddeľuje. Taktiež samotné skladby sú odlišné, samozrejme nie žánrovo, alebo nejako markantne, no kto počúva extrémny Metal dlho, alebo špeciálne Black Metal, musí uznať, že každá má svoje vlastné vnútro a povahu, tak ako aj bytosti, ktoré sú v textoch opisované. Napr. posledná Prayers je zaujímavou ukážkou rozmanitosti a farebnosti albumu, melanchólia sa zráža s temnotou a zlovestným pocitom, pritom to znie tak Rockovo. Umelecky je skladba perfektne dotiahnutá a tu bolo počuť ako ROOT hudobne, ale aj umelecky rastú. Myslím, že v tejto stope sa rodila už ich viac Rockovo – Metalová tvár, ktorá sa naplno prejavila až od ďalšieho albumu. O bonusoch sa nejdem zmieňovať, všetko ide o staršie skladby, ktoré podľa mňa mohli vyjsť buď na raritnom EP, alebo nejakej zvláštnej kompilácii. Z pohľadu histórie je tento album určite míľnikom, dokonca si myslím, že aj dnes má svoj vlastný odkaz a hlavne môže byť studnicou nápadov pre mnohé iné kapely. Nie v tom, že by ich mohli kopírovať, ale v prístupe ku komponovaniu, pohľadu na žáner, či v už spomínanej variabilnosti.
[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact] [links]