SAMAEL „Ceremony of Opposites“, Century Media Records, CD´94, SWI

Tretí opus SAMAEL „Ceremony of Opposites“ býva často hodnotený ako najlepší a najdotiahnutejší album kapely z ich rannej a čisto Metalovej tvorby, no z môjho pohľadu sa jedná o ich najslabší album. Tým nechcem povedať, že by šlo o sračku, to v žiadnom prípade, Vorp, Xy, Masmiseim a nový člen Radolphe H. sú stále rovnako dobrými hudobníkmi a nepochybne počas tých rokov ich kariéry sa naučili ešte lepšie hrať, možno komponovať a ich vízia sa pomaly transformovala do niečoho „väčšieho“ a veľkolepejšieho. Áno, „Ceremony of Opposites“ je určite najuchvacujúcejší a najprepracovanejší album kde už začali aj viac experimentovať nie len so zvukom, klávesmi, ale aj s riffmi. SAMAEL sa stali po dvoch ohromujúcich albumoch ešte rešpektovanejšou a hlavne známejšou kapelou. Nespočetne veľa fanúšikov iste sledovalo ich stopu a všetky uši boli upreté na ich tretí album. Kapela už si mohla dovoliť „slušnejší“ zvuk, tak si prizvali na producentskú pozíciu nikoho iného než Waldemara Sorychtu a nahrávali vo Woodhouse štúdiu, čo bolo nepochybne známkou vyššej kvality, ale aj sprístupnenie ich hudby širším masám. Povedzme si úprimne, že existuje určitá vrstva fanúšikov, pre ktorú je kvalita zvuku rozhodujúca a ak aj seba lepší album neznie podľa ich kritérií, sú schopní ho odsúdiť. Hlavne chcem napísať, že Black Metal by nemal znieť príliš čisto a príliš zvukovo bohato, pretože je to samozrejme proti hlavnej myšlienke, kapela sa tým stáva komerčnejšou a prístupnejšou, čo je trochu podivné. Zo SAMAEL sa už na tomto albume začala stávať dosť slávna kapela a ich Black Metal začal vďaka mnohým klávesovým dominanciám pôsobiť ako Dark / Sympho / Gothic niečo. Samozrejme základ je stále typický Samael, no riffy už znejú modernejšie, sú trhané, prerušované, často akoby boli doprovodom ku klávesovým plochám. Niektoré riffy sú dokonca už tak cez, že s Black Metalom nemajú skoro nič spoločné, napr. v skladbe Mask of Red Death použili rôzne podivné gitarové ťahy, ktoré by na „Blood Ritual“ a nebodaj na „Worship Him“ vyzneli groteskne a smiešne. SAMAEL už zrazu neboli to, na čo sme boli zvyknutí, už sa snažili o prvú ligu a ten moderný (na svoju dobu) zvuk, ich v tom len podporoval. Musím ale na druhú stranu dodať, že ich songwriting bol stále úctyhodný a skladby sú vo svojej podstate zaujímavé, chytľavé a harmonicky stále verné obrazu SAMAEL. Stále majú v sebe tú dekadenciu, blasfémiu, temnotu a rebéliu, len už sa vytratil ten úprimný underground a úplná oslava zla ako podstaty. Napr. skladba Baphomet´s Throne je priam pamätná, jedná sa o totálnu pecku a pri refréne musia každému naskakovať zimomriavky. Ale už aj v tejto skladbe cítiť závan po experimentovaní so sekanými riffmi. Určite si každý zapamätá aj nasledujúcu Flagellation, silné, mohutné, nové, ale už nie ten Black Metal, ktorý od nich niektorí očakávali. Osobne si myslím, že ortodoxní fanúšikovia Black Metalu už pri tomto albume pociťovali určitú neistotu z budúcnosti SAMAEL, a ich tušenie bolo na mieste. Stále viac klávesov, transparentnosť gitár, a akoby SAMAEL priam prahli po vytúženom uznaní od mnohých. Album „Ceremony of Opposites“ však z dnešného pohľadu stále možno radiť medzi klasiku kapely v porovnaní s tým, čo prišlo s ďalším albumom „Passages“, tu skôr ide o detaily, ktoré niekomu môžu prekážať a iní ich skôr privítali a páčili sa im ešte viac ako ich primitívne skoré obdobie. V podstate môžem povedať, že zo všeobecného hľadiska je tento ich tretí opus pre mňa stále prijateľný a rozhodne ho nezatracujem, aj keď sa to z mojich slov môže tak zdať. Skoro všetky skladby na trojke sú silné, hymnické a pre toto obdobie tak typické, čo už narobíme, SAMAEL sa svojim spôsobom tiež vyvíjali a svoju tvorbu stále posúvali niekam inam ako aj Bathory, Celtic Frost, Dark Throne, Emperor, Dissection, Satyricon, Burzum, alebo Rotting Christ. Všetky tieto veličiny sa časom dostali do štádia, kedy ich mnohí ortodoxní fanúšikovia už nedokázali počúvať, alebo počúvali so škrípajúcimi zubami. Teda skôr mi na „Ceremony of Opposites“ vadí oná vyumelkovaná produkcia, modernejšie postupy, príliv prílišnej orchestrácie pomocou kláves a progres. Netreba teda ani extra vyzdvihovať nejaké najlepšie skladby, album ako taký má svoju podstatu, silu a charizmu, posledný skutočne Metalový album, po ktorom prišiel radikálny zlom a SAMAEL už nikdy neboli takou šelmou, ako pred tým.