SANCTUARY „Refuge Denied“, Epic Recrods, CD´88, USA

„Refuge Denied“ od Seattleovských SANCTUARY je pre mňa nahrávka vážne špecifická, hlboká a nostalgická zároveň. Jednoznačne patrí medzi moje definitívne najobľúbenejšie albumy, aké kedy v Heavy Metale vyšli a to myslím smrteľne vážne. Totižto kapela SANCTUARY je tak trochu pozabudnutá a nedocenená hlavne vo svojej dobe a to aj napriek tomu, že im veľa pomohol Dave Mustain z Megadeth nie len produkciou, ale aj s niektorými gitarovými sólami a pár ďalšími maličkosťami. Je tomu už veru nejaký ten piatok čo som prvý krát počúval tento klenot a nevychádzal z údivu, tá doba akoby sa vpila do pocitov „Refuge Denied“ a dnes, keď si znova toto umelecké dielo púšťam, sa ocitám mentálne v začiatkoch 90tych rokov, kedy z našich kazeťákov hrmeli King Diamond, Judas Priest, Manowar, Metallica, Testament, Living Death, Kreator, Sepultura a ďalšie skvostné bandy, Logá kapiel sa kreslili na všetko kde bolo miesto, kazety sa leštili a udržiavali v čo najlepšej kondícii aby vydržali čo najdlhšie, šialená doba, kto nezažil, ťažko vie pochopiť, alebo predstaviť si. SANCTUARY ma zaujali už od začiatku, ich hudba mi tak trochu pripomínala nejakú neobyčajnú kombináciu medzi bohmi King Diamond a Judas Priest z obdobia „Painkiller“, tu by som chcel napísať, že každý kto zbožňuje toto obdobie konca 80tych a začiatku 90tych rokov a má rád obe spomínané veličiny a náhodou nepozná ranné SANCTUARY, mal by si skúsiť vypočuť ich hudbu. Prečo? Pretože je rovnako neuveriteľne silná a magická ako „Them“, alebo „Painkiller“! Určite však nechcem napísať, že SANCTUARY boli kombináciou týchto dvoch kapiel, alebo aj iných podobných, samozrejme boli tam určite styčné body čo sa týka štýlovosti, niektorých riffov a vokálnych falzetov, ale SANCTUARY boli rovnako emancipovaní a kreatívni ako aj KD či JP. Nič iné len zimomriavky mi vždy spôsobuje počúvanie debutu týchto maniakov. Keď sa povie SANCTUARY, každému hneď v mysli nabehne meno Warrel Dane a nie nadarmo. To čo predvádza na „Refuge Denied“ s hlasivkami tento bláznivý Amík, často popiera až fyzikálne zákony, niekde som dokonca čítal, že pri nahrávaní si Warrel poranil hlasivky pri najvyšších falzetoch, to musela byť bolesť! V niektorých momentoch podáva snáď ešte extatickejšie výkony ako King Diamond, alebo Rob Halford, ide na doraz a žmýka zo seba strop, aj preto sa na neskorších nahrávkach už nepokúšal dosahovať až tak enormných výkonov vo výškach a to platí aj pre koncerty. Často som si púšťal ich staré koncerty z youtube a skladby z debutu vyťahoval dosť ťažko, no stredné a spodné oktávy zvládal skvele. To, čo je a vždy bude na SANCTUARY jedinečné, sú zvláštne harmónie gitár, striedanie jemnejšie ladených a tvrdých gitár a taktiež zaujímavé prelínanie akustických a elektrických zvukov a súboje medzi nimi. Na tomto albume len ťažko hľadať slabšie miesta, každá skladba sa zdá byť dotiahnutá po všetkých stránkach, riffy nie sú predvídateľné, dýcha z nich mierna progresivita a výborná technická vybrúsenosť Lennyho Rutledgeho a Seana Blosla, ktorý sa mimochodom taktiež zapojili do vokálneho procesu dospevom zborov spolu bubeníkom Daveom Budbillom. Skladby sú postavené na večných a trvácnych základoch, tieto riffy vo vás zostávajú navždy, nezabúda sa na ne a to isté môžem povedať aj o gitarových sólach. Tie síce nedosahujú až takej geniality ako u KD a JP, no jednoznačne sú obaja gitaristi talentovaní borci, ktorí na debut predviedli to, o čom sa iným aj skúseným bandám nesníva. Medzi najsilnejšie skladby (búcham si hlavu silno o stenu!!!) určite patrí hneď úvodná Battle Angles, ktorá začína dych berúcimi a na svoju dobu silne progresívnymi riffmi, dobrým kopákovým doprovodom a zaujímavými rytmickými výpadmi. Warrel zámerne zo začiatku netlačil na pílu, ale už tu sú jeho vokály majstrovské, no keď rozbalí slovo Dooooooooom, musí každého zamraziť niekde za krkom, alebo na rukách, v tom sa hudba ešte viac rozbalí, gitary majú ešte väčší drive, naberú na technike a melodike, hotové orgie! Zasekávané riffy v prvej skladbe sú niečo božské, táto skladba je fantastická a jedinečná, kto to má zažité už tých skoro 30 rokov, nemôže mať na toto žiadne zlé spomienky. Termination Force nasleduje hneď po nej s melancholickým, ale aj zlovestným začiatkom. Akustická gitara hrá nezabudnuteľné akordy a do toho sekunduje kvílivé sólo do ktorého vojde druhá ostrá gitara s basovou linkou a bicími, aby sa postupne zas všetko uvoľnilo do temnoty a potom následne vybuchlo do tváre v tvrdosti a neskôr aj rýchlosti. Takéto postupy sú pre SANCTUARY úplne typické, nálady sa menia ako na kolotoči šialenstva a všetko výborne korešponduje. V náladách dokázali prepojiť nostalgiou, dramatický výraz, skľučujúcu melanchóliu, temnotu, strach, ale aj životabudiče agresivity a atmosféru vojen. V tejto skladbe sú tak výborné zborové vokály, že to nejdenému môže odpáliť dekel v momente kedy to nebudete čakať. Takto môžeme pokračovať ďalej s majstrovskou Die For My Sins (pre mňa jedna z najväčších srdcoviek, aj keď...), alebo Soliders of Steel, toto sú skladby ktoré vás (mňa určite) budú sprevádzať do konca života, živočíšne, atmosférické, plné. Aj druhá polka ponúka zaujímavé stopy ako Sanctuary, Ascension To Destiny, alebo Veil of Disguise. Zámerne nespomínam jedinú cover verziu White Rabbit od Jefferson Airplane, ktorých mal Warrel tak rád. Mimochodom, to gitarové sólo na začiatku patrí práve Mustainovi, a že sa mu podarilo! Keď sme tento album počúvali začiatkom 90tych, nemali sme tušenia čo je to JA a už vôbec nie, že ide o cover verziu. Skladba je tak brutálne dobre zvládnutá a skvele zapadá do celkového konceptu, aj keď mnohí kritizovali jej zaradenie na „Refuge Denied“. Keď som neskôr počul skladbu v origináli, položilo ma to k zemi rovnako!
Debut od SANCTUARY bude mať pre mňa vždy silnú sentimentálnu hodnotu, navždy to budú skladby, ktoré mňa osobne formovali v počúvaní Metalovej hudby, tá partia neuveriteľne dlhovlasých maniakov predviedla pravé americké peklo! Pri tomto albume sa dostávam do miest, kde sa už pravdepodobne nikdy nedostanem, ale to vôbec nevadí, pretože skrz tóny SANCTUARY je to o to hodnotnejšie a magickejšie. Ešte dodám, že o perfektný obal sa postaral Ed Repka.