SHEIDIM „Infamata“, I, Voidhanger Records, EP´17, ESP

Ako som už prednedávnom v nejakej recenzii písal, Španielsko v poslednej dobe ponúka čím ďalej zaujímavejšie kapely hlavne z Death / Black oblasti, a všetky tieto bandy majú niečo do seba. Majú úroveň originality, vždy sú nejakým spôsobom pomätené a zvrhlé. Niečo podobné môžem povedať aj o bande SHEIDIM, nestretávame sa s nimi prvý krát, recenzoval som ich debut „Shrines of The Void“ a dnes mám na tanieri naporciované EP „Infamata“, ktoré počíta 5 skladieb. Ovládať fúziu Death / Black Metalu chce určite mať víziu o samotnej hudbe, hudobník alebo skladateľ musí mať aj značné zručnosti so svojim nástrojom a vždy musí byť prítomná atmosféra a ďalšie prostriedky pre dosiahnutie diabolského aspektu. Prvá skladba Infamata je zasväcovacím introm, ktoré nastaví myseľ do temného módu a pripraví poslucháča na zhýralú jazdu pekelnými pláňami. Druhá skladba A Dying Sun ponúka celkom drvivý riffing kombinujúci gitarové vyhrávky melodickejšieho, ale pochmúrneho charakteru, táto im vyšla presne od čiernej duše, melódia sa síce dosť opakuje, no jej snové až magické pôsobenie je okúzľujúce. Musím povedať, že takáto harmónia znie celkom originálne, no niektoré riffy z tejto skladby mi pripomínajú Dissection z obdobia „Storm of the Light´s Bane“. Hneď za ňou nasledujúca Underneath prirodzene nadväzuje podobným štýlom harmónii, zdá sa, že kapela obľubuje striedanie rýchlych a agresívnych momentov s pomalšími, atmosférickejšími, ale nemyslím si, že medzi týmito dvoma sa tu už nič neskrýva. Dokážu prekvapiť napr. v rýchlych partiách pridaním charakteristickej melodiky mraziaceho charakteru, občas tu cítim odkazy až na Emperor z ich stredného obdobia, a to konkrétne v tejto druhej skladbe. Je cítiť, že chlapi sa ešte učia za pochodu, majú rozhodne talent a ich hudba môže v budúcnosti priniesť zjavne hnilobné plody plné sladkastého jedu. V tejto skladbe je zaujímavá pasáž v druhej polke, kde mystické podhubie poskytuje skvelú pôdu pre vokalistu, ktorý sčasti hovoreným slovom dodáva celej tejto situácii uhrančivú náladu a až čarodejnícky podtón. Melódie sa okolo vás obkrúcajú ako had a postupne si vás podmaňujú. Wings of Reaper začína až „orchestrálne“ pomaly, postupne skladba graduje k desivým tremolo riffom a Celtic Frostovským spôsobom rytmicky rozpumpuje dynamickú hru besnoty. V tejto skladbe cítim menší úbytok skvelých harmonických častí oproti predošlej, no nachádzajú sa tu aj vymakané vyhrávky znova odkazujúce na Emperor, Dissection, ale aj Celtic Frost. Niekedy sú ich kompozičné procesy trochu okaté, no ako celky skladby dobre fungujú a fanúšikovia už spomínaných veličín si určite prídu na svoje. Zvuk tejto nahrávky mi pripomína ranné 90te roky, teda prvú polku, určite si myslím, že sa snažili napodobniť ten feeling gitár, ale aj bicích. Záver skladby je až nostalgicky melancholický, myslím tú pokludnú záverečnú časť. Posledným trackom je najdlhšia Sister of Sleep, začína hneď rýchlou jazdou a postupne spomaľuje a znova graduje, teda úplne opačný postup ako vo Wings of Reaper. Mystika zohráva v tejto skladbe silnú úlohu, niektoré pasáže sú ňou presýtené, znova akoby vás opantávala snová vízia bizarného sveta a vy neviete, či sa vám sníva, alebo ste v nejakej zvláštnej realite pohlcujúcej vaše vedomie. Kapela si celkove vytvorila zaujímavé harmónie vychádzajúce sčasti zo severskej scény, je tu aj určitý podiel ich vlastnej invencie a to je podľa mňa najlepšia cesta ktorou by sa mohli uberať. Vokály sú jedovaté chrlenie niečoho na rovnom rozmedzí Death / Blacku, ani vyslovene growling ani typické Blackové vysoké kričanie, A. K. svoje hrdlo dobre uchopil do tohto žánru a svojou prácou len prilieva horľavinu do už aj tak rozpáleného oleja. Nevravím, že ide o dokonalý opus, myslím, že SHEIDIM ešte musia vychytať pár múch v kompozícii, pridať viac vlastnej invencie, no myslím, že majú talent skladať dobré, zapamätateľné, výrazné a atmosférické skladby, dokážu poslucháča preniesť do svojich svetov.