Kto by písal rád recenzie na albumy, ktoré ho vôbec nebavia a sú úplne mimo, nechápe ich? Síce sa mi to často nestáva, ale zrovna v prípade SIGIHL je tomu tak. Najlepšie na tom je, že napr. prevedenie digi packu je krásne, od papiera, cez obal kde je zachytená kamenná hrobka a cez ňu preniká prvé písmeno loga SIGIHL, vyzerá to okultne, štýlovo. Vnútro bookletu je tiež zaujímavé, je použitý zlatý font a dokonca aj samotný disk je zlatý. To, čo sa ale skrýva v ich hudbe, je pre mňa neprijateľné a priam nepočúvateľné, zádoomčivý drone sludge Black Metal. Sklamalo ma, že v tejto kapele hrá na basu L.Th z Outre, čakal som proste niečo zaujímavé a šialené! Ono to na jednej strane zaujímavé a šialené aj je, ale nie tak ako si to predstavujem a aké by som chcel, aby to bolo. Takže poďme k samotnej hudbe. Najhlavnejším nástrojom SIGIHL je saxofón, áno čítate dobre. Doprevádza ho len basgitara, bicie a vokál, to je celé, žiadne metalové riffy, žiadna agresia či tajuplnosť, ktorú by mohla vydať len dobre zahratá gitara. Ono by sa to možno dalo dobre spracovať aj cez ten saxofón ak by tam bola väčšia kvapka invencie a originality. Môže to znieť originálne, keď extrémna Metalová kapela použije miesto gitár saxofón, ale verte, že toto nechcete počuť. To, čo robí Pope s týmto nástrojom, je úplný minimalizmus, jednoduchá a nezáživná melódia hraná stále dokola s menšími obmenami tónov lezie poriadne na nervy a už pri druhom počúvaní som poznal celé CD. Aby to nebolo až také tuctové, občas zatiahne tóny niekam do disharmónie či kakofónie a zahrá niečo chaotické ako Fred Madison v Lynchovom Lost Highway, lenže takýchto momentov je tu asi tak 5%. Po prvej skladbe Daymare, ktorá ma neuveriteľných a mučivých skoro 10 minút, príde dvojka Non Credo Quia Absurdum Est s podobnou minutážou a znova budete počuť veľmi podobnú ťahavú melódiu na saxofóne ako v jednotke, nezáživné, nudné, hrozné. A takto môžeme pokračovať až do konca albumu. Basgitara je nazvučená dosť extrémne, pri prvom počutí ma napadla podobnosť so zvukom Mortician, len s tým, že tu hrá rovnako pomaly ako Saxofón, nudne a sterilne. O bicích sa radšej ani nezmieňujem, minimalizmus rovnakého formátu ako všetko ostatné, ono by bolo asi dosť zvláštne keby bicman do tohto pomalého a umierajúceho spolku dával nejaké šialené breaky a jazzové kreácie, ale aspoň by to oživil! Jediná vec, ktorú som ešte nespomenul, je vokál Kvassa, jeho hlasivky sú mučené a príde mi, akoby sa mu ani nechcelo, no dajte do toho nejakú energiu, keď hudba za vami spomaľuje, zhasína. Jeho spôsob vokálu je Black Metalový, nemá ďaleko k vokalistom SDBM, nervný a zúfalý škrekot ťahaný veľmi pomaly. Celé to na mňa kričí vypni to, tak už dosť! Neviem či som „Trauermärsche (And A Tango Upon The World´s Grave)“ počul štyri krát, ale pri každom počutí to bola skôr agónia a prial som si, nech už končí posledná skladba! Dokonca ani atmosféru som z tohto diela nevycítil, nejako to všetko prešlo okolo mňa a nahrávku považujem za veľmi zlú a nepodarenú, originálny experiment, ktorý nemá veľký zmysel, o to väčšiu úctu by som vzdal človekovi, ktorý by na tomto ulietaval.
[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact]
SIGIHL „Trauermärsche (And A Tango Upon The World´s Grave)“, Arachnophobia Records, Promo CD´14, POL


5/37:31/ 2,25                                            Mortuary


http://sigihl.bandcamp.com/