Jednou z najsilnejších európskych škôl bola práve tá holandská, reprezentovaná nesvätou trojicou Sinister, Pestilence a Asphyx, ale netreba zabudnúť ani na Gorefest či Thanatos. Prví menovaní ju ťahali najmä k satanisticko okultným témam a v tomto smere patria k najväčším zástupcom v rámci Európy. Ich zrod sa datuje už do roku 1988, pričom tento debut splodili až o 4 roky neskôr. Dovtedy vydali 7 rôznych nosičov od demáčov, EPs, singlov až po splitká. DM scéna práve zúrila ako čierny mor, všetky hviezdy jej boli naklonené a zovšadiaľ sa valila jedna kvalitnejšia nahrávka než druhá. Hlavný európsky label Nuclear Blast mohol loviť ako v rybníku plnom vypasených kaprov a Sinister hneď debutovali u nich.
Album začína kultovým introm so zvukmi reťazí a agonických revov, do toho sa pridajú fatálne klávesy predznamenávajúce príchod niečoho zlého. Tematicky sa orientovali na klasické diabolské oblasti prekliatia a podsvetia, až neskôr pridali Lovecraftické témy. Ich DM bol prudko jedovatý, určený hlavne pre tých, čo vyznávajú riffovo orientovaný Metal, silno ovplyvnený Thrashom. Najčastejšie ich prirovnávali k americkým spolubojovníkom Deicide čo môže byť sčasti aj pravda, ale v tej dobe boli všetky kapely ešte tak od seba vzdialené, že z dnešného pohľadu nemajú s nimi veľa spoločného, okrem jasného vplyvu Slayer. Sinister boli bližšie k Possessed a viac priamočiari, niektoré riffy sú rovnako zlovestné ako mali Slayer. Navyše sa nebáli pridať aj trochu temnej melodiky, alebo ťažkých spomalení. Oproti Deicide sa Sinister pohybovali viac v stredných tempách s občasnými zúrivými klepačkami, alebo heavy riffovaním. V tomto smere odporúčam najmä skladbu Epoch of Denial s ukrutne ťažkými riffmi, vtedy majú najväčšiu silu. Krátke, divoké, agresívne a chaotické sóla sú tiež jasným odkazom na Slayer. Tento debut bol tak surový ako kus čerstvo uloveného mäsa, nikde ani stopa po umelých vylepšeniach, čistý analóg akoby zo skúšobne, napálili to bez najmenšieho zľutovania. Počuť, že v tej dobe ešte nevedeli hrať technicky, ale nič to nemení na fakte, že dokázali nahrať veľmi zaujímavú platňu, zahrali to najlepšie ako len vedeli, priamo od srdca. Najväčším ťahákom albumu sú gitary, presnejšie dvojica Andre Tolhuizen a Ron van de Polder. V momente kedy by sa mohli riffy opakovať, alebo začať nudiť, zmenia tempo, alebo náladu, takže poslucháč môže počúvať album len čisto z hľadiska riffov. Sú tak strhujúce, že sa občas zdá akoby zakrivovali časopriestor. Takáto hudba najlepšie vynikne naživo a viem si predstaviť ten kotol pod pódiom. Album má vysokú dávku dynamiky najmä kvôli bicím. Sú nazvučené typickým starým spôsobom s basovými kopákmi aj rytmičákom. Keď Aad spustí paľbu kopákov, tlaková vlna vás môže hodiť o stenu a rozbiť všetky sklenené predmety v okolí. Mike van Mastrigt bol výnimočný DM vokalista s hromovým, ale pritom zrozumiteľným growlingom. Jeho hlas je ľahko rozpoznateľný a spieva tu ako diablom posadnutý.
Z dnešného pohľadu sa môže zdať "Cross the Styx" ako nedozretý album s nedokonalým zvukom, ale také boli začiatky novo sa formujúcej odnože extrémneho Metalu. Sinister to ale vykompenzovali s o to väčšou energiou a nadšením, čistá živočíšna brutalita s mnohými zaujímavými nápadmi čaká v každej skladbe. Diabolská nahrávka, ktorá môže posadnúť vašu dušu a poslať ju navždy do pekla.
Album začína kultovým introm so zvukmi reťazí a agonických revov, do toho sa pridajú fatálne klávesy predznamenávajúce príchod niečoho zlého. Tematicky sa orientovali na klasické diabolské oblasti prekliatia a podsvetia, až neskôr pridali Lovecraftické témy. Ich DM bol prudko jedovatý, určený hlavne pre tých, čo vyznávajú riffovo orientovaný Metal, silno ovplyvnený Thrashom. Najčastejšie ich prirovnávali k americkým spolubojovníkom Deicide čo môže byť sčasti aj pravda, ale v tej dobe boli všetky kapely ešte tak od seba vzdialené, že z dnešného pohľadu nemajú s nimi veľa spoločného, okrem jasného vplyvu Slayer. Sinister boli bližšie k Possessed a viac priamočiari, niektoré riffy sú rovnako zlovestné ako mali Slayer. Navyše sa nebáli pridať aj trochu temnej melodiky, alebo ťažkých spomalení. Oproti Deicide sa Sinister pohybovali viac v stredných tempách s občasnými zúrivými klepačkami, alebo heavy riffovaním. V tomto smere odporúčam najmä skladbu Epoch of Denial s ukrutne ťažkými riffmi, vtedy majú najväčšiu silu. Krátke, divoké, agresívne a chaotické sóla sú tiež jasným odkazom na Slayer. Tento debut bol tak surový ako kus čerstvo uloveného mäsa, nikde ani stopa po umelých vylepšeniach, čistý analóg akoby zo skúšobne, napálili to bez najmenšieho zľutovania. Počuť, že v tej dobe ešte nevedeli hrať technicky, ale nič to nemení na fakte, že dokázali nahrať veľmi zaujímavú platňu, zahrali to najlepšie ako len vedeli, priamo od srdca. Najväčším ťahákom albumu sú gitary, presnejšie dvojica Andre Tolhuizen a Ron van de Polder. V momente kedy by sa mohli riffy opakovať, alebo začať nudiť, zmenia tempo, alebo náladu, takže poslucháč môže počúvať album len čisto z hľadiska riffov. Sú tak strhujúce, že sa občas zdá akoby zakrivovali časopriestor. Takáto hudba najlepšie vynikne naživo a viem si predstaviť ten kotol pod pódiom. Album má vysokú dávku dynamiky najmä kvôli bicím. Sú nazvučené typickým starým spôsobom s basovými kopákmi aj rytmičákom. Keď Aad spustí paľbu kopákov, tlaková vlna vás môže hodiť o stenu a rozbiť všetky sklenené predmety v okolí. Mike van Mastrigt bol výnimočný DM vokalista s hromovým, ale pritom zrozumiteľným growlingom. Jeho hlas je ľahko rozpoznateľný a spieva tu ako diablom posadnutý.
Z dnešného pohľadu sa môže zdať "Cross the Styx" ako nedozretý album s nedokonalým zvukom, ale také boli začiatky novo sa formujúcej odnože extrémneho Metalu. Sinister to ale vykompenzovali s o to väčšou energiou a nadšením, čistá živočíšna brutalita s mnohými zaujímavými nápadmi čaká v každej skladbe. Diabolská nahrávka, ktorá môže posadnúť vašu dušu a poslať ju navždy do pekla.
SINISTER "Cross The Styx", Nuclear Blast CD ´92, HOL
12/38:59/ - Storm
http://www.sinister-hailthebeast.com/
12/38:59/ - Storm
http://www.sinister-hailthebeast.com/
