SINMARA „Hvísl Stjarnanna“, Vás Records, CD´19, ISL

Vraciam sa k albumu „Hvísl Stjarnanna“ od islandského protivného fenoménu SINMARA, keďže ten uzrel svetlo sveta ešte začiatkom marca roku 2019. Skutočne zrecenzovať všetky tituly, ktoré mám napočúvané, je nad moje sily a mnohé tituly jednoducho vypadnú z poradovníka, pretože sa tlačia mnohé ďalšie aktuálne nahrávky. SINMARA je ale dosť dôležitou kapelou v Black Metalovom podhubí, preto keď mi oči padli na tento titul, rozhodol som sa k dodatočnej recenzii. Chlapi dali hlavne zrodiť zásadnému debutu „Aphotic Womb“ z roku 2014, ktorý sa stal akousi ikonou chladného, mizantropického a disharmonického čierneho kovu. Druhý počin „Within The Weaves of Infinity“ v podobe EP, bol už trochu iný, stále jasne rozoznateľná tvár kapely, ale stopy poddisharmonickejších a prekomplikovanejších úsekov sa strácali niekde v diaľke. Podobným smerom sa ale uberá aj ich posledná doska, na ktorú sa tak trochu pozrieme s odstupom času. Na začiatku by som sa rád vyjadril k harmóniám, ktoré tvoria zásadné korenie „Hvísl Stjarnanna“. Je evidentné, že kapela sa už toľko nepohráva s atonálnosťou a rozoklaným spektrom tónov, no stále ide o ťažké počúvanie, nie veľmi prístupné mnohým maniakom všeobecne Metalového typu. Môžem povedať, že skladby na druhom albume lepšie pracujú s harmóniami ako takými, zaujímavé ale je, že na debute dokázali vytvoriť silnejšiu stopu a silnejšie skladby, aj keď neboli až tak „melodické“ a povedzme chytľavé. Debut šiel viac po krku dynamike a inému prístupu ku zvuku, z krkolomných postupov mrazilo a desilo. Nechcem tým povedať, že by teraz SINMARA strácala ducha, alebo svoju vnútornú temnotu. Stále ide o strašidelné vibrácie a nepekné zaobchádzanie s motívmi, neviem prečo, ale pri počúvaní tohto opusu mám pred očami scény z famózneho filmu Maják (The Lighhouse), kde bola stále hmla, tajomno, nejasno, čiernobiele chápanie obrazu. Zrejme mám z „Hvísl Stjarnanna“ podobné pocity, aj keď niektoré skladby obsahujú celkom slušné motívy, napr. Mephitic Haze, kde sú výborné gitarové vyhrávky s podprahovým klávesovým závesom, tieto melódie mi pripomínajú bájne Sirény, ktoré svojimi vzlykmi a hlasmi mámili opitých námorníkov bližšie ku brehom, na miesta s plytkým dnom, kde ich lode dnom prerazili dieru a voda už spravila svoje. Taktiež skladba Crimson Stars má silné momenty a motívy, vďaka ktorým si toto dielo lepšie zapamätáte. Preto by som ich melodiku označil pojmom zavádzajúca, ale nie v zlom slova zmysle samozrejme. Vytvoriť hudbu bludného charakteru nie je určite jednoduché, aj keď neviem či to bol priamy zámer tvorcov, myslím, že oni len zo seba vydali znova to najlepšie, čo v danú chvíľu cítili a až následne na to moje chápanie pocitov z ich hudby vo mne vyvolalo tieto zvláštne obrazotvorné výjavy. Už len to, že mám z ich atmosféry vlastné vízie a obrazotvorné videnie dáva najavo, že sa tu deje niečo zaujímavé. Je celkom ťažké porovnávať ich debut s druhým albumom, keďže oba sú napísané majstrovsky. Samozrejme prvý sa stal malým kultom a druhý ešte nemusí byť ani poriadne vstrebaný poslucháčmi, rozhodne však je novinka viac mystickým a astrálnejším dielom. Pracuje viac s nekonkrétnymi pocitmi, rozohráva hry viac v snovej oblasti, kde lietajú biele sovy a tie dávajú znamenia, ktorým málokto porozumie. Dynamika bola odsunutá na vedľajšiu koľaj, gitary prebrali celkovú iniciatívu a tá magicky píše, rozprašuje drobné kvapôčky halucinačných látok. Z tohto pohľadu je možno „Hvísl Stjarnanna“ ešte o niečo menej prístupným dielom, alebo osloví menší počet fans, nie preto, že by sa jednalo o slabý album, ale jeho chápanie je zastreté v hustej hmle a vidinách. Svoje môže spraviť aj vhodné prostredie, za mňa osobne druhý album dobre vyznie v nepriaznivom chladnejšom počasí, počas dažďa, alebo sneženia, počas hmly a mrazu, vtedy sa všetky tie harmonické úseky ešte lepšie dokážu zarezať do podvedomia. SINMARA znova stvorila zaujímavý materiál na ktorý sa treba pozerať trochu inou optikou, znova však vyžaduje viac sústredenosti a napojenia sa na vnútorné počúvanie.