SKAPHE „Untitled“, Mystikaos, EP´17, USA

Ponorme sa spolu tam, kam sa väčšina ani Metalových kapiel neodváži vstúpiť, na neprebádanú pôdu, do tajomných priestorov, komnát odvrátenia, kam navždy niektorí zmizneme. Porušíme pritom zákony bežnej a normálnej harmonickej, či pentatonickej sústavy a vydáme sa na obzor experimentovania, či šialenej avantgardy. Už H. P. Lovecraft kedysi povedal „Nikdy ma nič nefascinovalo s takou silou ako myšlienka na podivné a náhle porušenie bežných zákonov prírody, alebo vpád obludných a neznámych vecí prichádzajúcich z nekonečného priestoru za hranicami nášho normálneho sveta.“ Táto veta by sa dala krásne aplikovať na hudbu amerického Besu pozostávajúceho z dvoch pokrivených bytostí. SKAPHE toho veľmi spoločného s našou hudbou a jej pravidlami nemajú spoločné, porušujú všetky základy, prevracajú harmóniu, trávia ju, pohlcujú ju ako čierna diera. Kapela vydala už dva albumy s jednoduchými názvami „Skáphe“ a Skáphe 2“. Dnes tu máme nepomenované EP, ktoré obsahuje jednu 22 minútovú kompozíciu s čudesným posolstvom vnútri. Samozrejme, že to čo títo dvaja hudobníci prinášajú má parametre hudby, sú dodržiavané určité veci ako zvučnosť, určitá atonálna estetika, rytmus, no pre bežného poslucháča musí ich hudba prinášať prinajmenšom poľutovaniahodné pocity, prípadne zdesenie. Na príčine je šialenstvo, ktoré na pokrivenej ploche ponúkajú. Ich hudba má samozrejme najbližšie k Black Metalu, alebo niečomu podobnému, no riffy sa nepodobajú na žiadnu kapelu z akejkoľvek Metalovej odnože, sem tam som tu postrehol pár podobných postupov ako u Disembowelment, ale to len mierne a hlavne pocitovo. Kapela vôbec nehrá typické Metalové dynamické riffy logicky sa opakujúce, alebo vyvíjajúce, všetko to pôsobí akoby ste boli v nejakom drogovom stave, polo sne, polo realite, za zrkadlom. Bližšie majú k atonálnym modernejším kapelám odvodených od DSO, ale táto dvojica je ešte nepomenovateľnejšia a zhubnejšia než čo ste doteraz kedy počuli. Ich disharmónie balansujú na pomedzí počúvateľnosti, nemelodiky, všetko prúdi kamsi do sfér stratenosti, akoby to vo chvíli nahrávania vznikalo a zároveň odchádzalo navždy preč. Dojem improvizácie je tu, je ťažké si predstaviť, že toto bolo dlho skladané a účelne vymýšľané. Najväčšia haluz na tejto bezmennej nahrávke je, že sa dá napočúvať a to sú až potom šialené pocity. Tie tóny, ak sa to tak dá nazvať, plávajú, najčastejšie pozvoľna idú trasúcim sa spádom dolu, alebo pokrivene stúpajú lenivým a márnivým spôsobom. Všetko akoby sa odzrkadľovalo z inej sféry bytia v nejakom obrazotvornom kaleidoskope hrôzy, temné vízie zasahujúce a zahaľujúce všetko podstatné. Podobnú neplechu tu tvorí aj basgitara, jej tóny tiež podivne plávajú a potápajú sa do útrob atonality, sem tam sa zjaví niečo harmonické v deformovanom stave aby sa to zas náhle vytratilo a postrašilo vaše podvedomie. Niektoré partie by sa dali považovať za opakujúce sa logické, no aj v týchto momentoch sa nebudete cítiť príjemne a prirodzene, ich hudba je ako plameň! V prirodzenej forme skoro nikde neexistuje, no dá sa vyvolať ak to dokážete a potom je to už nekontrolovaný živel, ktorý môže napáchať veľa škôd a zla. Rovnako ako Lovecrafta fascinovala myšlienka na náhle a podivné porušenie bežných prírodných zákonov, tak aj mňa fascinuje produkcia tejto americkej smečky, ktorá posúva hranice atonality svojimi dielami zas o ďalší krok vpred.