„Mít rád lidi a milovat lidi to je celé tajemství a snad jediný recept na štěstí.“ Jan Werich
 
 
 
 
 
SLAYER v roku 1985 vybehli konečne s druhým očakávaným albumom „Hell Awaits“, viem si predstaviť tú brutálnu zvedavosť fanúšikov po tom, čo dostali primárnu dávku jedu s ich debutom a nedokázali si predstaviť ako bude znieť ich druhý album. Keď na „Show No Mercy“ vyzneli ako zúrivý a satanský Heavy / Thrash / Speed manifest, na druhom albume pridali ešte viac tvrdosti a ich riffy sa stali ešte odpornejšími, zlovestnejšími a zvrátenejšími. Tu dokonale počuť, z čoho vychádzali napr. Morbid Angel, alebo Deicide, pre nich nekonečná inšpirácia, len si dobre vypočujte dvojku SLAYER, potom si pustite „Altras of Madness“, alebo „Deicide“, či staré veci od Possessed. Už samotní SLAYER na tomto albume zneli morbídnejšie ako mnohé v tej dobe sa rodiace Death Metalové spolky. Dopredu vytiahnuté bicie a chorobne znejúca basgitara s trochu menej identifikovateľnými gitarovými riffmi a Tomovým hlbšie posadeným vokálom. Melodika sa oproti debutu stala ešte zblúdilejšou a dekadentnejšou, toto ste neskôr mohli počuť na mnohých Death Metalových albumoch, ktoré honorovali temnotu, posadnutosť a zvrátenosť v najnechutnejších podobách. SLAYER už boli jednoducho morbídnejší a temnejší, dalo by sa povedať, že toto bola predzvesť nastupujúceho Death a Black Metalu. Skladby navyše dostali ešte progresívnejšie prostriedky, boli dlhšie, štruktúrami náročnejšie a po všetkých stránkach technickejšie. Osobne sa mi ale aj tak zvukovo a sčasti aj hudobne viac páčil „Show No Mercy“, kedy na svoju dobu predviedli dokonalé krvavé a pekelné divadlo. No výhrady nemám ani na ich druhý počin, riffy zrazu oťaželi a často aj spomalili do chorobných stredných tepm, čím viac vynikla brutalita pred agresivitou. Už v basgitarových témach počuť, že Araya sa pokúšal nie len trhať struny, ale svoju hru zdokonalil nie len technicky, ale snažil sa hrať oproti gitare aj niečo navyše, nie len kopírovať, pekne to počuť napr. v tretej At Dawn They Sleep. O nastolenej progresivite svedčia časomiery skladieb Hell Awaits, At Dawn They Sleep a Crypts of Eternity, ktoré hravo prekonávajú 6 minútové stopáže. Zvuk gitár je na tomto albume trochu čudný, akoby bol v ústraní, no bez problémov sa dá identifikovať, len si na to treba trochu zvyknúť. Mnohí fans majú ale z tohto prednesu nočné mory a dodnes nedokázali album stráviť. Samozrejme gitarové sóla sú v plnej palebnej sile a tie škrípanice a chaos prinášajúce tóniny sú dokonalou ukážkou vtedajšieho gitarového umu. Čo sa týka hry Davea Lombarda, ten sa oproti debutu naučil viac používať rýchle dvojkopáky, čo absolútne vygradoval až na nadchádzajúcom „Reign In Blood“, no myslím, že práve jeho hra na „Hell Awaits“ prinútila mnohých metalových bicmanov sa zamyslieť nad rýchlosťou a kompozíciou hry, na svoju dobu bol Dave bohom blanovej batérie. Skladby boli nositeľmi silného odkazu a pôsobili ešte ako čistejší SLAYER, tu sa zrodilo už to, v čom pokračovali na ďalších albumoch ešte dôkladnejšie ako na debute. Harmónie sú pokleslé, často z nich číha strach, šialenstvo a pochmúrnosť. V už spomínanej At Dawn They Sleep cítiť až mŕtvolné mátoženie, mrazivý dotyk smrti či zápach hnilobnej existencie. Riffy, ktoré boli na debute naznačené ako typicky Slayerovské, boli na dvojke ešte dotiahnutejšie a osobitejšie, tu sa tvoril ich štýl a originalita, aj keď stále bol cítiť závan Venom napr. v Crypts of Eternity. Araya v niektorých momentoch frázuje ako Cronos, aj keď riffy v tejto skladbe boli možno jedni z najprogresívnejších z celého albumu. Mám napočúvaného veľa Death Metalu, hlavne 90tych rokov a v tejto skladbe tuším mnohé, čo sa v DM objavilo až omnoho neskôr, rôzne zaujímavé rytmické výpady, technicky prepracované gitary s grotesknými odtieňmi hrôzy a podobne. Skladba je štruktúrovo veľmi zaujímavá, akoby bola poskladaná z viacerých songov, no celé to dáva desivý význam. Dvojkopákové orgie pridali jednotlivým skladbám ešte nehumánnejšiu formu a do určitej miery sa tak v tej dobe akoby odvrátili klasickému Heavy Metalu, prišlo na silnejšiu extrémnosť po všetkých stránkach. Ak si pustíte SLAYER z tohto ranného obdobia, nebudete mať nikdy pochybnosti koho počúvate, kapela mala v tej dobe kvantum nápadov, boli kreatívni a divokí ako peklo, tento materiál formoval celé ďalšie generácie hudobníkov rôznych extrémnych žánrov.
SLAYER „Hell Awaits“, Metal Blade Records, CD´85, USA


7/37:12/-                                                   Mortuary


https://www.slayer.net/
[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact] [links]