SARDONIC WITCHERY „King Of The Midnight Legions“, Azermedoth Records, CD´17, USA

O SARDONIC WITCHERY ste ešte možno nepočuli, alebo len z počutia. Nejde o žiadnu novú kapelu, veď ich vznik sa datuje na rok 2012 a ich debut „Kult of The Underground Warrior“ je z roku 2014. Kapela má v zálohe aj rôzne demá, EPčka, splitká (jeden dokonca 4way spolu so Silva Nigra a ďalšími), no minulý rok sme sa dočkali už druhého albumu „King Of The Midnight Legions“. SARDONIC WITCHERY je vlastne len one man band a tým pravým bojovníkom je King Demogorgon, ktorý všetko nahral a naspieval. Tento maniak pochádza z Portugalska, no neskôr sa presťahoval do Dallasu, štát Texas. One man bands bývajú často dosť podivné zoskupenia, často sa ulakomia na bicí automat, často ich hudba za moc ani nestojí, ale toto isté môže platiť aj pri viac členných kapelách a naopak, one man môže vytvoriť zaujímavú nahrávku. To je prípad aj SARDONIC WITCHERY, našťastie King nepoužil automat a všetko znie tak ako má, nikdy by som nepovedal, že za týmto všetkým stojí len pár rúk a nôh, jeden mozog a duša a ešte pár ďalších vecí, ktoré sú obsahom ľudskej schránky. V ich hudbe je spojených viacero zaujímavých elementov, tak predovšetkým je to ale silne surový Black Metal z podstaty, vyznievajúci živelne, naturálne a priamočiaro. Mnoho takýchto BM kapiel má úplne minimalistickú harmonickú základňu a melodika býva často zbrúsená až na kosť, čiže počujeme len nejaké dva akordy, prípadne tri, ak sa zadarí, čo samozrejme nie je nič zlé a k poriadnemu BM to určite patrí. Aj SARDONIC WITCHERY stavajú často len na pár akordoch, no i tak dokážu vniesť do svojej hudby silné harmonické celky a ich songy pôsobia ako mátoha plaziaca sa za humnami počas bezmesačnej noci. Skutočne strašidelné a hrôzostrašné, povedal by som, že tento chlap dokáže vytrieskať z minimalizmu dosť a skladby sú tým zapamätateľné, melodickejšie a dokonca chytľavé. Niekedy ku chytľavosti viac prispievajú napr. bicie, alebo vokály, či refrény v nich, no vždy je tu niečo, čo skladbu drží na dobrej úrovni. Tým melodickým a chytľavým určite nemyslím nejaké trápne melódie, ktoré sú schopné vyprodukovať nejaké stredoškolské BM kapely, pričom už pohľad na nich je zarážajúci, nie to počúvať ich kvalitné melódie, z ktorých idú kútiky úst prudko hore. Melodiku treba uchopiť a vytvoriť tak, aby mala v sebe temnú autenticitu, aby pôsobila odstrašujúco a nebezpečne zároveň. Keď počúvam napr. skladby ako Luxuria Total, alebo Rawzada Nocturna, nepríde mi, že by sa jednalo o niečo podpriemerné, alebo slabé. Skladby sú zaujímavé nie len po stránke jednoduchých ale účinných melódií, ale aj bicie sú zvládnuté v duchu klasického Black Metalu. Skvele je narábané s činelmi, tie nie sú používané len na zahusťovanie klepačiek (aj keď aj to sa tu vyskytuje), ale aj pre rytmické parádičky zvýrazňujúce celkovú rytmiku a dynamiku. Samozrejme SARDONIC WITCHERY nevynašli nič nové, ani sa o to nesnažia, len stvorili materiál, ktorý má svoju hodnotu a ducha pravého Black Metalu. Už v ďalšej Guerreiro Infernal počujem najklasickejšie tremolá druhej vlny na spôsob najlepších diel Burzum a Dark Throne. Sú to zaujímavo členené a vrstvené stúpajúce, alebo klesajúce figúry, mrazivo zahraté a fanaticky podané. Zároveň chcem podotknúť, že tento maniak nie len že dobre reže hrdzavé riffy, dokáže perfektne a efektne ovládať biciu sadu a navyše dobre spievať, ale jeho devízou sú aj vkusné sóla, ktorými určite nikdy nič nepokazí. Majú celkom melodickejšie fasády, a aj keď nie sú príliš dlhé, majú v sebe Metalovú spontánnosť a cítenie. King vie ako tieto sóla začleniť do zuhoľnatených drsných tremol aby nepútali príliš pozornosť, ale ani aby nezneli príliš nevýrazne. Sound celej nahrávky korešponduje s primitívnou hudbou, celé to znie akoby sa nahrávalo v nejakej skúšobni, alebo hlinenej pivnici, doslova cítim ten zápach podzemia, ten puch niečoho starého. Jednou z najlepších skladieb je pre mňa určite stredom sa prebíjajúca Magic Ritual so snáď najlepšími gitarovými sólami a zaujímavými rytmickými bicími tempami. Skladby sú až natoľko silné, že už na začiatku každej jednej vás to udrie priamo po chrbte až vám zostane modrina, dobrým príkladom je napr. nasledujúca War Is Fucking Lust, ten začiatok je vážne vražedný a takto by som mohol v opisovaní trackov pokračovať dokonca. Zostávajú už len veci ako The Order of Chaos a Suicide Path.
Z celej nahrávky mám vážne pocit dobre odvedenej roboty, nie je tu žiaden element, ktorý by mi prekážal, alebo bil do očí. Samozrejme fans, ktorí chcú stále počúvať niečo nové a nepočuté, si tu určite neprídu na svoje, ale klasici a staromilci zaplesajú jasným čiernom ohňom.