THY DARKENED SHADE „Liber Lvcifer I: Khem Sedjet“, World Terror Commitee, CD´14, GRC

S gréckymi THY DARKENED SHADE sa stretávam prvý krát, aj keď recenzujem ich rok starú novinku, kapela má za sebou už dobre hodnotený debut „Eternvs Mos, Nex Ritvs“. Po záhadnom intre Holy Lvcifer sa spustí priam guľometná paľba riffov, rýchlo sa meniacich druhov, rôznymi spôsobmi vybičovanými s rôznou razanciou zahratými. Je hneď jasné, že THY DARKENED SHADE (ďalej už len TDS), prezentujú vysoko moderný Black Metal plný technických parádičiek a dlhými kompozíciami a zaujímavými štruktúrami skladieb. Pri prvom počutí mi šla hlava explodovať od toľkej krkolomnosti a ťažkých postupov, miestami mi v tomto pripomínajú posledné práce Emperor a to myslím v dobrom. Gitary neustále ponúkajú nové možnosti, progresívne postupy a doslova erupcie prepracovaných sól, vyhrávok a svojrázne harmónie pripomínajúce zas skôr francúzsku školu. Ako som spomínal, pri prvom počúvaní toho bolo na mňa veľa, zdalo sa mi to všetko prehnané, pretechnizované a príliš okato kostrbaté. No mnoho prepočutí ma presvedčilo v tom, že všetky tie zákutia technických fines a zložité kompozície majú svoje opodstatnenie a každý jeden riff je tu premyslený do posledného detailu. Začali sa postupne rysovať čudné melódie, album sa mi začal otvárať viac do hĺbky a z technického a progresívneho Black Metalu sa zrazu stala atmosférická jazda. Prepojiť školu Deathspell Omega a Emperor je vcelku zaujímavým a do určitej miery aj originálnym riešením, od Francúzov si berú hrôzostrašne modifikované jemnocitné riffy plné atonality a disonancie a od Emperor zas avantgardnú kreativitu a zbesilú techniku vypilovanú do absolútna. Samozrejme aby som to neprirovnával len k nejakým iným kapelám, TDS majú v sebe aj niečo typicky grécke a svoje, celé toto tvorí zaujímavú podivnú kolekciu okultného Black Metalu pre náročných poslucháčov. Celý album „Liber Lvcifer I: Khem Sedjet“ je ako nočný výlet do mesačným svetlom zaliateho skalného mesta, ktoré je vlastne labyrintom do útrob svätyne poznania. Je náročné si celý materiál napočúvať, pochopiť a stráviť, deje sa tu toho príliš veľa aby to bolo možné v jednej recenzii opísať, už len mnou stále ospevovaná gitarová práca je unikátna a zaujímavo vrstvená. Skladby sú rozmanité po viacerých stránkach, napr. by som spomenul dve šialene atmosférické skladby, ktoré sa úplne vymykajú od ostatných tiež rôznorodých. Tou prvou je Black Light of Sitra Ahra, ktorá nepatrí medzi tie komplexné a dlhé, práve naopak, svojou jednoduchou stavbou ponúka skôr len navodenie určitej atmosféry a dosahuje len krátku dĺžku 01:26, no po atmosférickej stránke určite patrí medzi najosobitejšie na albume. Druhou je posledná Daemon Phosphorus, ktorá je na tom trochu podobne, tiež patrí ku krátkometrážnejším (len pod 5 a pol minúty), no taktiež je skvelá v atmosfére a aj keď je o niečo náročnejšia na harmónie a štruktúru, v atmosfére sa vyrovná tej skôr menovanej. Obe skladby pritom nepredstavujú masakrálnu jazdu a sú skôr pomalšieho charakteru, no zdá sa, že patria k absolútnym vrcholom „Liber Lvcifer I: Khem Sedjet“. Nezabudnuteľné sú hororové popevky v druhej menovanej, trochu mi pripomínajú Big Bossove hlboké hlasové vibrácie v štýle „hoooooooo...“, nádhera! Väčšina skladieb si udržiava časomieru medzi 7 až 11 minút, tým sa album pochopiteľne roztiahne a celkove dosahuje skoro maximálnu dĺžku strieborného kotúčika. Nie všetky momenty albumu sú ale úplne majstrovské, nájde sa tu aj pár slabších chvíľ kedy si vždy hovorím, že kapela to trochu s časomierou prehnala. Myslím, že keby vypustili dve skladby, album by bol ešte konzistentnejší a disponoval by ešte väčšou silou. Vyslovene slabá skladba tu ani nie je, skôr mám na mysli určité úseky. Kapela je veľmi variabilná a dokáže prinášať aj rýchle drviace momenty, no častejšia je poloha stredne rýchla, či stredná. Skladby menia svoj charakter dosť často ale nie tak krkolomne, že by to narúšalo kompozíciu a tok skladieb, všetko prebieha prirodzene a nenútene. Samozrejme stretneme sa tu aj s pomalšími tempami kedy viac vyčnieva epickejšia tvár kapely. Vokálne tu máme tiež slušnú škálu polôh, od typického BM krákania, cez šepot, melodický spev až po spomínané horárske „Hoooooooo...“ a to som ešte zrejme zabudol na ďalšie vokály. Zvuk je prečistený, no zachováva si organickosť a extrémnu podobu, pripomína mi niektoré kapely na spôsob Svartidaudi a podobne, tie jemnocitné riffy musia byť zreteľne počuť, a taktiež riffy, ktoré tvoril Ihsahn. Bicie sú skôr basové a tvoria tú nadupanejšiu stránku zvuku spolu s technicky hrajúcou basou. Textovo TDS vychádzajú z okultnej doktríny, máme tu témy od Thelemy cez Luciferianizmus až po klasické okultné poznatky. Kapela pôsobí autenticky, vedia dobre čo robia a robia to svojrázne. Albumu odporúčam venovať viac času než iným bežným BM nahrávkam, už len časomiera a komplexnosť ich hudby dá poslucháčovi zabrať. U mňa rozhodne dobré, stále ma prekvapujú mnohé albumy z minulého roka a to som si myslel, že to najdôležitejšie som už prelúskal.