TRIUMPH GENUS „Po vrhu vždy je prázdno kolébek“, New Era Productions, CD´19, CZ

TRIUMPH, GENUS je meno, ktoré nebýva v u nás až tak veľmi skloňované, vďaka priam až bizarnej tajomnosti a nedostupnosti všetkého, čo sa týka kapely samotnej. Nikdy ste nevideli ich koncertné vyvádzanie, ich tváre sú v podstate neznáme, aj keď vyhľadať si ich pomocou internetu v kapelách ako Averze, či Sator Marte sa dá, no nikde nevystrkujú zbytočne svoje tváre a všetko nechávajú len na poslucháčoch, ktorých je ale zrejme dosť málo. Tento prístup v rámci Black Metalu je určite účelový, aj pomocou takýchto „aktivít“ sa dá tvoriť zvláštna aura a atmosféra kapely. Stavím sa, že toto meno poznajú iba niektorí Black Metalisti, iní nemajú tušenia, že takáto kapela vôbec existuje a to ani ich známejšia podoba Kult Ofenzivy. Už predošlý album „Všehorovnost je porážkou převyšujících“ z roku ´13 bol album, ktorý pre mnohých znamenal zaujímavú skúsenosť v rámci domáceho Black Metalu a to ešte nehovorím o štyroch EPčkach, ktoré vyšli v rozmedzí rokov 2014 - 2018. Novinka sa zjavila celkom nečakane, správy o novom albume sa začali v niektorých médiách objavovať až keď sa prvé skladby objavili na youtube, ale to bol už album vonku. Hľadať recenziu na „Po vrhu vždy je prázdno kolébek“ na sieti verejnej je zatiaľ nemožné, preto je dosť možné, že práve píšem prvú recenziu na domácej pôde, aj keď na zahraničných serveroch sa dá čo to pohľadať. Čo nám teda ponúka novinka, ktorá sa bude v niektorých prípadoch šplhať na vyššie priečky domácich, ale aj niektorých zahraničných topiek? Pokiaľ máte radi ich štýl od začiatku a nevadí vám určitá monotónnosť, či zvláštne odriekavaný vokál Jaroslava, určite si prídete na svoje aj tentokrát, kapela sa rozhodne nechce meniť ani silno posúvať, aj keď nejaký ten posun badať je. Ak sa dobre započúvate do riffov Svara, nemožno si nevšimnúť v kompozícii ešte členitejšie a precíznejšie manévrovanie. Povedal by som, že harmónie si aj naďalej zachovávajú tajomnosť, mizantropickú nevľúdnosť, ale aj chlad, či napätie gradujúce z vnútra melodiky. Pribudli viac disharmonické prvky typické práve pre kapely zo sorty DSO, tieto sú nádherne zakomponované do už aj tak bezútešnej situácie, ktorá môže mať nie dobré blahodarné účinky pre vašu dušu. TRIUMPH, GENUS tak trochu premiešali postupy typické pre druhú školu Black Metalu s treťou novou modernou a počúva sa to skvele. Aj keď celý materiál sa môže niekomu zdať príliš úzkoprsý a ortodoxný, či stereotypný, po dôkladnom napočúvaní je možné ľahko rozlišovať medzi jednotlivými trackmi v oveľa spektrálnejšej rovine než tomu bolo doteraz. Povedal by som, že jednotlivé riffy nabrali na sile, sú ešte zapamätateľnejšie a zaujímavejšie. Samozrejme v porovnaní s kapelami ako DSO, či Svartidaudi nie sú títo mohykáni až tak technicky roztiahnutí, alebo kompozične košatí, no i tak je ich materiál viac než len skladačkou účelových riffov, či uctievačkou zaručených modiel. Svart si vytvoril zvláštne členené harmonické gitarové linky typické pre túto kapelu už od ich počiatkov, vďaka tomu sú dobre rozpoznateľní pre tých, ktorí chodia v tme. Veľa riffov na novinke sú jednoducho úžasne napísané a vôbec nezaostávajú za silnou konkurenciou spoza hraníc široko ďaleko. Už v prvej Nahlížím přes okraj hrobových jam sú dobré a členité riffy, aj keď sa v určitom vzorci opakujú, pôsobí to dramaticky s postupným naberaním napätia. Ďalšia Byli jsme rozděleni, nese se celým řádem má fantastické riffovanie hneď od začiatku, na jednej strane chladná mizantropia, odľudštenie, ale pritom mocné so silnou dychtivou atmosférou. Zaujímavá je určite posledná inštrumentálka Dále se netřeba zabývat. Lépe se nadchnout něčím vyšším, ktorá uzatvára celú mašinériu nenávisti a pomsty. Lepšie vibrácie zaznamenávajú aj bicie, či basa, nie že by na predošlých dielach hrali niečo nižšie, no tu pociťujem slušné zlepšenie bez toho, že by to kapela ťahala niekam k masám. Jarov vokál je stále rovnako recitačný s diktátorským prístupom bez zjavného melodického frázovania, ide o zvláštny druh rozprávania do niektorých riffov na čo sme zvyknutí už od začiatku. Niekomu nemusí tento spôsob vokálov vyhovovať, no to je jeho problém, pre mňa je práve aj táto zvláštnosť ďalšou časticou tvoriac osobitý a silný charakter diela. Texty stále pokračujú v Nietzscheovskej filozofii, pohŕdaním ľudského druhu ako aj modernou spoločnosťou, toto k TRIUMPH, GENUS patrí. „Po vrhu vždy je prázdno kolébek“ je rozhodne dielo pozoruhodné, dotiahnuté, nie určené každému, pre mňa však má silnú atmosféru, ktorá určite pritiahne mnohé pozitívne aspekty k vylepšeniu a lepšiemu zaradeniu medzi najlepšie domáce diela tohto roku.