S THE GREAT OLD ONES sa stretávam pri ich treťom radovom albume „EOD: A Tale of Dark Legacy“ po prvý krát a to aj napriek tomu, že Lovecraft je môj najobľúbenejší spisovateľ už dlhé roky. Ako tak pozerám, chlapi z Francúzska sa v jeho dielach a mytológii držia stoj čo stoj, už názov debutu „Al Azif“ z roku 2012 vraví za všetko. Druhý počin „Tekeli - Li“ z roku 2014 tiež napovedá, že táto hydra sa zaujíma o jeho dielo ešte hlbšie, no a novinka „EOD: A Tale of Dark Legacy“ z minulého roka...síce ten názov nie je priamo jasne hovoriaci, no celý album je zhudobnením a textovo koncepčným dielom podľa novely „Shadow Over Innsmouth“. Keď sa pozriem na zostavu, mená sú mi neznáme, dokonca aj kapely v ktorých členovia hrali, alebo hrajú, jedinou výnimkou je basák Benoit Claus, ktorý má, alebo mal prsty v takých spolkoch ako Nader Sadek (live), Gorod, alebo Gorgasm.
Hudba tohto kvarteta vychádza predovšetkým z Black Metalových koreňov, no netreba čakať žiaden prastarý, špinavý a divoký Black Metalový útok, skôr jeho sofistikovanú a melodickejšiu odnož. Na druhú stranu treba však podotknúť, že intenzita albumu je dosť mocná a na to, že dosť vychádzajú aj z Post Black Metalu, je to celkom slušná jazda. Úvodné intro Searching For R. Olmstead ma dosť navnadilo, predstavuje totiž komornú krátku disonantnú predohru, ktorá mi pripomenula mnohých majstrov Druhej Viedenskej Školy. THE GREAT OLD ONES veru dokážu vo svojej hudbe operovať aj s disonanciou, ale nie v takom markantnom merítku ako iné zblúdilé Black Metalové koráby, ktoré sa s atonalitou snáď narodili. Modernosť nahrávky ide ruka v ruke s profesionálnym zvukom a naozaj čistou produkciou, našťastie celkový sound nie je príliš strike a skôr mi pripomína akoby komornú symfonickú prácu než vyšperkovaný komerčný zvuk. Gitary znejú ako vábiace sirény z pobrežia zahaleného mliečnou hmlou, trilkovanie a tremolá sú tým, čo vás bude sprevádzať najbližších 45 minút. O nejakých iných riffoch ani nemôže byť reč, sem tam nejaké to Deathové zasekávanie tvorí tak 5% riffov, inak ide o čisté Black Metalové blúznenie s melodickým presahom do temnoty. Našťastie pre mňa TGOO nepoužívajú príliš prehnané melodické harmónie, aj keď aj tie sa dajú umne využiť v tomto žánri, napr. Satyricon, alebo Emperor ako príklad. Harmónie a mierne disonancie plne korešpondujú s modernejšími kapelami DSO začnúc, až po Altar of Plagues, alebo WITTR končiac, dokonca tu nachádzam nálady, ktoré mi pripomínajú aj mnohé poľské modernejšie koráby ako napr. Blaze of Perdition a podobne. Jednotlivé skladby sú postavené na gitarových vrstvách niekedy celkom zložito postavených, každá linka obsahuje chladnú a melancholickú náladu s temným odkazom. Niekedy sú tie vrstvy tak husté, že podvedome vnímam len burácanie gitarových búrok, doslova akoby to bolo súznenie prívalových vĺn chladného oceánu. Ono bodaj by to nebola taká gitarová hradba, keď použili tri tonálne gitarové linky, zväčša dve hrajú harmonizujúce tremolá a tretia do toho vyústi nejakou vyhrávkou, alebo tichšou gitarovou linkou s iným ladením, jednému z toho ide hlava prasknúť. Takto kladú na poslucháča celkom náročnú výzvu, pretože aj keď sa ich hudba zdá na prvý pohľad „melodická“ a „harmonická“, napočúvať toto monštruózne dielo vyžaduje veľa sústredených počutí. Nie je to tiež typ melodiky, ktorú si len tak v hlave vybavíte ako napr. pri kultoviciach od Iron Maiden, Slayer, či King Diamond. To všetko robí komplexné vrstvenie, niekedy jednu linku hrajú dve gitary spolu a to vyznieva akoby sa na vás valila mohutná vlna, ktorá vás spláchne pod hladinu, kde už len pred smrťou objavíte mocné R´Lyeh. Jednou z najčlenitejších skladieb je stredom pretekajúca The Ritual, tu sa skutočne objavia dosť melodické pasáže, no tie sú v niektorých momentoch na krátko atakované disharmóniou, následne znova vriace vo víre plných harmónii s prechodmi do akustickejších a majestátnejších polôh. Ešte som nespomenul, že TGOO celkom často využívajú aj pomalšie tempá v riffoch, to si ale niekedy ani neuvedomíte, lebo Léo za bicou sadou dokáže aj do týchto častí poriadne búšiť a prikladá tak poriadne pod kotol. Vzniká z toho zaujímavý efekt, keď do pomalších a vláčnych riffov vrie paľba bicích, ale musím povedať, že príde rad sem tam aj na pomalšie tempá bicích. Posledná skladba Mare Infinitum je najdlhšou kompozíciou albumu, tak ako to bolo aj na debute kde posledná My Love For Stars (Cthulhu Fhtagn) mala tiež presah cez desať minút a na druhom albume zas posledná Behind The Mountains skoro 18 minút! Tu je všetko zakončené tiež skoro 11 minútovým eposom a táto určite ukazuje kapelu vo výbornej forme s dobrým kompozičným citom. Na koľko sa TGOO podarilo dosiahnuť atmosféru Lovecraftovho diela je na zvážení každého z vás, z môjho pohľadu to vôbec nie je zlé, ale viem si predstaviť ešte omnoho temnejšie a hlbšie spracovanie tejto látky.
Hudba tohto kvarteta vychádza predovšetkým z Black Metalových koreňov, no netreba čakať žiaden prastarý, špinavý a divoký Black Metalový útok, skôr jeho sofistikovanú a melodickejšiu odnož. Na druhú stranu treba však podotknúť, že intenzita albumu je dosť mocná a na to, že dosť vychádzajú aj z Post Black Metalu, je to celkom slušná jazda. Úvodné intro Searching For R. Olmstead ma dosť navnadilo, predstavuje totiž komornú krátku disonantnú predohru, ktorá mi pripomenula mnohých majstrov Druhej Viedenskej Školy. THE GREAT OLD ONES veru dokážu vo svojej hudbe operovať aj s disonanciou, ale nie v takom markantnom merítku ako iné zblúdilé Black Metalové koráby, ktoré sa s atonalitou snáď narodili. Modernosť nahrávky ide ruka v ruke s profesionálnym zvukom a naozaj čistou produkciou, našťastie celkový sound nie je príliš strike a skôr mi pripomína akoby komornú symfonickú prácu než vyšperkovaný komerčný zvuk. Gitary znejú ako vábiace sirény z pobrežia zahaleného mliečnou hmlou, trilkovanie a tremolá sú tým, čo vás bude sprevádzať najbližších 45 minút. O nejakých iných riffoch ani nemôže byť reč, sem tam nejaké to Deathové zasekávanie tvorí tak 5% riffov, inak ide o čisté Black Metalové blúznenie s melodickým presahom do temnoty. Našťastie pre mňa TGOO nepoužívajú príliš prehnané melodické harmónie, aj keď aj tie sa dajú umne využiť v tomto žánri, napr. Satyricon, alebo Emperor ako príklad. Harmónie a mierne disonancie plne korešpondujú s modernejšími kapelami DSO začnúc, až po Altar of Plagues, alebo WITTR končiac, dokonca tu nachádzam nálady, ktoré mi pripomínajú aj mnohé poľské modernejšie koráby ako napr. Blaze of Perdition a podobne. Jednotlivé skladby sú postavené na gitarových vrstvách niekedy celkom zložito postavených, každá linka obsahuje chladnú a melancholickú náladu s temným odkazom. Niekedy sú tie vrstvy tak husté, že podvedome vnímam len burácanie gitarových búrok, doslova akoby to bolo súznenie prívalových vĺn chladného oceánu. Ono bodaj by to nebola taká gitarová hradba, keď použili tri tonálne gitarové linky, zväčša dve hrajú harmonizujúce tremolá a tretia do toho vyústi nejakou vyhrávkou, alebo tichšou gitarovou linkou s iným ladením, jednému z toho ide hlava prasknúť. Takto kladú na poslucháča celkom náročnú výzvu, pretože aj keď sa ich hudba zdá na prvý pohľad „melodická“ a „harmonická“, napočúvať toto monštruózne dielo vyžaduje veľa sústredených počutí. Nie je to tiež typ melodiky, ktorú si len tak v hlave vybavíte ako napr. pri kultoviciach od Iron Maiden, Slayer, či King Diamond. To všetko robí komplexné vrstvenie, niekedy jednu linku hrajú dve gitary spolu a to vyznieva akoby sa na vás valila mohutná vlna, ktorá vás spláchne pod hladinu, kde už len pred smrťou objavíte mocné R´Lyeh. Jednou z najčlenitejších skladieb je stredom pretekajúca The Ritual, tu sa skutočne objavia dosť melodické pasáže, no tie sú v niektorých momentoch na krátko atakované disharmóniou, následne znova vriace vo víre plných harmónii s prechodmi do akustickejších a majestátnejších polôh. Ešte som nespomenul, že TGOO celkom často využívajú aj pomalšie tempá v riffoch, to si ale niekedy ani neuvedomíte, lebo Léo za bicou sadou dokáže aj do týchto častí poriadne búšiť a prikladá tak poriadne pod kotol. Vzniká z toho zaujímavý efekt, keď do pomalších a vláčnych riffov vrie paľba bicích, ale musím povedať, že príde rad sem tam aj na pomalšie tempá bicích. Posledná skladba Mare Infinitum je najdlhšou kompozíciou albumu, tak ako to bolo aj na debute kde posledná My Love For Stars (Cthulhu Fhtagn) mala tiež presah cez desať minút a na druhom albume zas posledná Behind The Mountains skoro 18 minút! Tu je všetko zakončené tiež skoro 11 minútovým eposom a táto určite ukazuje kapelu vo výbornej forme s dobrým kompozičným citom. Na koľko sa TGOO podarilo dosiahnuť atmosféru Lovecraftovho diela je na zvážení každého z vás, z môjho pohľadu to vôbec nie je zlé, ale viem si predstaviť ešte omnoho temnejšie a hlbšie spracovanie tejto látky.
THE GREAT OLD ONES „EOD: A Tale of Dark Legacy“, Season of Mist, CD´17, FRA
7/44:08/ 8 Mortuary
https://thegreatoldones.bandcamp.com/
7/44:08/ 8 Mortuary
https://thegreatoldones.bandcamp.com/
