Projekt TITAAN, ktorý je doslova odštiepkom kapely Digir Gidim, kde nájdeme dve zaujímavé osobnosti: Utanapištima Ziusudra na všetkých postoch a Lalartua na poste vokálov, tak práve tento projekt je temnou víziou Lalartua, kde všetko stojí na jeho pleciach. Ako v prípade Digir Gidim, tak aj u TITAAN ide o dosť osobité nahliadanie na Black Metal. Už predošlý debut bol zvláštne postavený do extrému, kde sme mali možnosť počuť 16 kompozícií na ploche skoro 1 hodiny a desať minút. Tento krát sa nejedná až o tak dlhý materiál, no extrémom je zas jedna skladba, tiahnuca sa po dĺžke cez tri štvrte hodiny. Zdá sa, že Lalartuove rozmýšľanie je naozaj nekonvenčné a jeho nápady majú silu.
Hudobne pokračuje približne tam, kde skončil „Kadingir“, jeho rukopis je rozoznateľný a rovnako pôsobivý. Môžem povedať, že s podobnými pocitmi som sa stretol len málokedy, keďže harmónie sú minimalistické a napočúvať si „ITIMA“ do detailov nie je jednoduché. Riffy sú len akýmisi modelmi, po sebe sa opakujúcimi, vychádza z toho rituálnosť a monochromatickosť, čo nemusí každý poslucháč zvládnuť. Keď sa niekto do diela započúva len povrchne, natrafí na neprekonateľnú bariéru podobných zvukových systémov, rýchlych rytmov smerujúcich až ku blastbeatu a škrekľavého registra vokálu. Zaujímavé však je, že skladba nepôsobí naratívne, skôr ide o prepojenie viacerých skladieb do jedného celku, čo je ešte čudnejšie ako keby bol všetko jednoliaty tok. Skladby sú predelené akýmisi ambientnými bránami, kde tu podkreslenými akustickými gitarami, kmeňovými bubnami, chrastítkami, popevkami a ďalšími zvláštnosťami. Z tohto pohľadu je ťažké brať celý album ako celok, no zároveň je ho ťažké brať aj ako album s viacerými skladbami. Niektoré riffy pôsobia až strojovo, ale nie v zmysle nejakého moderného math Metalu, Lalartu dokáže tieto strojové pasáže podať nejako archaicky a strašidelne. Keď sa ponorím ešte hlbšie do harmónií, nenachádzam tu klasické tóninové stupnice kulminujúce v rôznych registroch, alebo logicky usporiadané tóny. Táto jeho hudba mi príde skôr ako intuitívna, skôr ako tušenie, alebo automatické písmo. Celkom by ma zaujímalo akým kľúčom Lalartu pristupuje ku komponovaniu, do akej miery môže ísť o podvedomú improvizáciu a podobne. Skladby sú pri tom monochromatickom riešení celkom rozpoznateľné, nie však chytľavé. Chytľavosť by som v tomto prípade absolútne nezmieňoval, skôr mi jeho práca pripomína nejaký starý čiernobiely film, ktorého pointa vám môže ľahko uniknúť, no budete mať pri tom nepríjemné stavy, úzkosť až strach. „ITIMA“ je možno počúvať ako povrchne a podvedome, alebo úplne sústredene na detaily, oboje je správne a oboje má zaujímavý efekt na psychiku. Myslím, že práve tento album je tak „outlandish“, ako máloktorý iný, preto počítam, že sa stretne s veľkým nepochopením mnohých. Lalartu ale zrejme nepracoval prvoplánovo s nejakým úspechom, práveže uvažujem, že sa snažil silno odkloniť od klasickej Black Metalovej doktríny a vytvoriť niečo ešte morbídnejšie, nechutnejšie. Pri počúvaní mám pocit akoby som sa vracal v nejakom kolektívnom podvedomí/nevedomí do prvopočiatkov človeka, kedy začali vznikať prvé rituály, hľadalo sa za prírodnými javmi niečo metafyzické, všetko je to v tej hudbe zakódované. Tiež ťažko povedať, či je hudba zaznamenaná na „ITIMA“ atonálna. Ak by som mal na priamke kurzor priblížiť ku harmónii, alebo atonalite, určite by som pridával viac atonality, lenže aj atonalita pracuje s rôznymi stupňami tónov, divoko po sebe nasledujúcimi. Tu sa to tonálne pohybuje v dosť malých intervaloch, navyše dosť razantne a rýchlo, celé to pôsobí desivo. Do takto psycho riffov sú zakomponované aj rôzne zborové chorály, či industriálne prvky, šialený vokál tiež nepridáva na normálnosti. Neviem koľko ľudí dokáže „ITIMA“ počúvať celý v kuse a ešte k tomu pár krát po sebe, ak to dokážete, máte možno dar vnímať aj rôzne experimentálne umenie a vaše vnímanie je viac otvorené. Každopádne ide o zaujímavý spôsob Black Metalu, stačí len nastražiť uši, otvoriť myseľ a nechať to na seba pôsobiť ako nejakú psychotropnú látku.
Hudobne pokračuje približne tam, kde skončil „Kadingir“, jeho rukopis je rozoznateľný a rovnako pôsobivý. Môžem povedať, že s podobnými pocitmi som sa stretol len málokedy, keďže harmónie sú minimalistické a napočúvať si „ITIMA“ do detailov nie je jednoduché. Riffy sú len akýmisi modelmi, po sebe sa opakujúcimi, vychádza z toho rituálnosť a monochromatickosť, čo nemusí každý poslucháč zvládnuť. Keď sa niekto do diela započúva len povrchne, natrafí na neprekonateľnú bariéru podobných zvukových systémov, rýchlych rytmov smerujúcich až ku blastbeatu a škrekľavého registra vokálu. Zaujímavé však je, že skladba nepôsobí naratívne, skôr ide o prepojenie viacerých skladieb do jedného celku, čo je ešte čudnejšie ako keby bol všetko jednoliaty tok. Skladby sú predelené akýmisi ambientnými bránami, kde tu podkreslenými akustickými gitarami, kmeňovými bubnami, chrastítkami, popevkami a ďalšími zvláštnosťami. Z tohto pohľadu je ťažké brať celý album ako celok, no zároveň je ho ťažké brať aj ako album s viacerými skladbami. Niektoré riffy pôsobia až strojovo, ale nie v zmysle nejakého moderného math Metalu, Lalartu dokáže tieto strojové pasáže podať nejako archaicky a strašidelne. Keď sa ponorím ešte hlbšie do harmónií, nenachádzam tu klasické tóninové stupnice kulminujúce v rôznych registroch, alebo logicky usporiadané tóny. Táto jeho hudba mi príde skôr ako intuitívna, skôr ako tušenie, alebo automatické písmo. Celkom by ma zaujímalo akým kľúčom Lalartu pristupuje ku komponovaniu, do akej miery môže ísť o podvedomú improvizáciu a podobne. Skladby sú pri tom monochromatickom riešení celkom rozpoznateľné, nie však chytľavé. Chytľavosť by som v tomto prípade absolútne nezmieňoval, skôr mi jeho práca pripomína nejaký starý čiernobiely film, ktorého pointa vám môže ľahko uniknúť, no budete mať pri tom nepríjemné stavy, úzkosť až strach. „ITIMA“ je možno počúvať ako povrchne a podvedome, alebo úplne sústredene na detaily, oboje je správne a oboje má zaujímavý efekt na psychiku. Myslím, že práve tento album je tak „outlandish“, ako máloktorý iný, preto počítam, že sa stretne s veľkým nepochopením mnohých. Lalartu ale zrejme nepracoval prvoplánovo s nejakým úspechom, práveže uvažujem, že sa snažil silno odkloniť od klasickej Black Metalovej doktríny a vytvoriť niečo ešte morbídnejšie, nechutnejšie. Pri počúvaní mám pocit akoby som sa vracal v nejakom kolektívnom podvedomí/nevedomí do prvopočiatkov človeka, kedy začali vznikať prvé rituály, hľadalo sa za prírodnými javmi niečo metafyzické, všetko je to v tej hudbe zakódované. Tiež ťažko povedať, či je hudba zaznamenaná na „ITIMA“ atonálna. Ak by som mal na priamke kurzor priblížiť ku harmónii, alebo atonalite, určite by som pridával viac atonality, lenže aj atonalita pracuje s rôznymi stupňami tónov, divoko po sebe nasledujúcimi. Tu sa to tonálne pohybuje v dosť malých intervaloch, navyše dosť razantne a rýchlo, celé to pôsobí desivo. Do takto psycho riffov sú zakomponované aj rôzne zborové chorály, či industriálne prvky, šialený vokál tiež nepridáva na normálnosti. Neviem koľko ľudí dokáže „ITIMA“ počúvať celý v kuse a ešte k tomu pár krát po sebe, ak to dokážete, máte možno dar vnímať aj rôzne experimentálne umenie a vaše vnímanie je viac otvorené. Každopádne ide o zaujímavý spôsob Black Metalu, stačí len nastražiť uši, otvoriť myseľ a nechať to na seba pôsobiť ako nejakú psychotropnú látku.
TITAAN „ITIMA“, Aeternitas Tenebrarum Musicae Fundamentum, CD´20, UNK
1/46:13/ 7 Mortuary
https://www.facebook.com/titaan.official/
1/46:13/ 7 Mortuary
https://www.facebook.com/titaan.official/
