TRANQVILLITAS MARIS "The Longing" self released CD ´11, LUX

Tranqvillitas Maris je belgický one-man projekt Daniela Paiva, ktorý spolu s Mikom Bertemesom splodili tento funeral doomovy, lepšie povedané skôr melodic funeral doomovy projekt. Keďže sa jedná o ich debut, metalové podhubie, ktoré praje skôr extrémnejším a tvrdším metalovým žánrom, sa ešte nemalo tú česť s týmto počinom bližšie zoznámiť. Dovoľte mi teda ukázať svetlu sveta, čo tento malý počin v sebe ukrýva.
Tranqvillitas Maris – The Longing. Celý tento album je, ako hovorí už samotný názov The Longing (teda z ang. prekladu - Túžba), svojím spôsobom túžba. Neviem presne, či môžem aplikovať tento názov na nejaku konkrétnu vec alebo čin, prípadne stav alebo cieľ, prípadne očakávanie, či je to len niečo absolútne abstraktné, čoho pravý zmysel si nechal autor pre seba a poslucháčov teda necháva, nech si sami subjektívne každý podľa svojho uváženia vytvorí o akú túžbu teda ide. Pri pohľade na obal albumu mi napadá hneď jedna priama vec, ktorá sa v prípade funeral doom metalových projektov a kapiel až tak moc často neobjavuje. Keďže obal sú krásne spracované čierne ťažké mraky s prímesami rôznych tmavých farieb od tmavej šedej až po čierno-čiernu a zakrývajú ako ťažký čierny plášť celé nebo, v určitom mieste sú mraky pretrhnuté a na zem prenikajú síce v malom množstve ale predsa, paprsky slnečného svetla. Myslím, že autor chcel spraviť koncepčný obal k svojej prvotine a môžem aspoň za seba tvrdiť, že sa mu to skutočne dobre podarilo. Postúpme teda ďalej a pokračujme v objavovaní ďalších tmavých zákutí tohto strieborného kotúča.
Tak ako som spomínal, že obal tvorí temná zatiahnutá obloha a len pár lúčov dopadá na zem, tak isto by som zhodnotil tento album aj po hudobnej stránke. Nejdem písať že ktorá skladba je lepšia a ktorá menej, v ktorej sú dominantné gitarové pasáže a v ktorých skladbách je lahodná aj keď smútiaca a plačúca bass-gitara. Pretože toto dielo sa najlepšie hodnotí ako celok, tak isto ako v prípade aj iných funeral doom metalových kapiel. Ak by sme chceli rozbiť mozaiku na maličké kúsky, stratila by mozaika svoju celistvosť, krásu a ducha. Tak isto je to aj v tomto prípade.
Skladby sú totižto rozumne vyvážené či už z hľadiska nástrojov a spevu, tak isto aj z hľadiska tempa, nálad a harmónií. Ich dĺžka presne odpovedá danému žánru ako aj názvy skladieb. Preto kto má rád rýchly, veselý, alebo technický metal, tieto vody budú pre neho bezútešné. Prejdime najskôr k nástrojom. Gitary majú svoj typický podľadený zvuk, basa im statočne a pritom nevtieravo sekunduje a tvoria spolu pekný útočný tandem, ktorý určite emocionálne zaútočí na poslucháčove vnímanie. Bicie sú presne také, na aké som v prípade funeral doom metalových kapiel zvyknutý. Pomalé, ale zato presné, asi ako kroky človeka, ktorý kráča po nekonečnej púšti a túži sa dostať k vysnenej oáze. Spev je interpretovaný presvedčivým growlom, ktorý sa do atmosféry tohto projektu hodí, avšak sekundárny čistý spev, či skôr „beznádejné“ polo spevy sú v sile growlu miestami utopené, čo považujem za väčšie mínus, pretože v určitých pasážach sa čistý spev hodí a v sile nástrojov a growlu doslova zaniká. Ešte by som rád povedal niečo o celistvom zvuku. Na to že to je debut, čakal som horší zvuk, pretože nie každá kapela si dáva pri nahrávaní debutu pozor aj na celkový zvuk nahrávky. Z tejto strany mňa osobne zvuk potešil.
Čo sa týka harmónií a nálad, tak jednoznačne dominuje ťahavá smútiaca, bezútešná funeral domova ponurnosť, tak ako tie ťažké mračná na obale albumu. Avšak rozdiel medzi týmto projektom a inými funeral doom metalovými kapelami a projektami je ten, že páni sa neboja do svojej muziky vložiť aj kúsok nádeje, svetla a túžby. Tej túžby, že raz bude lepšie a človek sa dostane tam, kam sa chcel vždy dostať aj napriek tomu čo všetko si musel vytrpieť, kam všade musel ísť, čo všetko musel počuť, vidieť a spraviť aby sa dostal k onej oáze a aspoň trocha si zvlhčil svoje suchom popukané pery a slnkom, či skôr temnotou zničené telo a dušu. Na tomto dielku sa spája funeral doom metalová nálada s paprskami nádeje a je to počuť aj v štruktúre skladieb, preto nečakajte žiadne disharmonické skladby z ktorých sa žiletka sama posúva ku krčnej tepne, ale na úrovni funeral doom metalové skladby s patričnou a dokonca miestami aj pozitívnou melódiou, jednoduchosťou avšak nie minimálnosťou a nudnosťou. Netvrdím že tieto fragmenty tvoria veľké percento albumu, jedná sa predsa o funeral doom avšak nie sú, a pre ľudí čo majú radi tento smutný druh duševnej hudby bude určite prínosom a pohladí dušu aj ušné príslušenstvo.
Keby som mal povedať a zhodnotiť tento počin týchto dvoch pánov z Belgicka, dal by som im 7. A to preto, aby som ich neprechválil a nabudúce (ak niake nabudúce) bude, lepšie sa vyhrali so spevmi. Pretože iné námietky a výhrady voči tomuto debutu nemám. Isteže, 100 ľudí, 100 chutí. Každý poslucháč má právo si vytvoriť vlastný názor a vôbec nemusí súhlasiť s názorom mňa. Každopádne, ak sa budú v takomto tempe a kvalite napredovať, určite o nich ešte budeme počuť a hádam sa aj časom dostanú trocha aj na výslnie z čierneho funeral doom metalového bahna.