ULCERATE „Shrines of Paralysis“, Relapse Records, CD´16, NZL

Death Metal sa už od začiatku rozvetvil do mnohých podôb, od najmelodickejších švédskych kapiel až po najnehumánnejšie americké zverstvá, taktiež stredom prešli klasické Death Metalové akty a taktiež významnú úlohu zahrali technické kapely. Tie zakomponovali do tohto žánru až Jazzové prvky, iné kapely zas techniku prešpikovali extrémnou rýchlosťou a brutalitou. Prípad ULCERATE je niekde medzi dvoma spomínanými spôsobmi, na jednej strane tu nemáme zas až Jazzovú techniku, až na pár momentov, ale ani nerúbu tak extrémne ako Disgorge, či Suffocation. ULCERATE si zobrali určite inšpiráciu od klasikov Gorguts z albumu „Obscura“ a taktiež ultra dimenzionálne atonality od Blackových Deathspell Omega a prepojili to svojimi náladami, skúsenosťami a možnosťami. Nejde o žiadnych nováčikov, „Shrines of Paralysis“ je ich už piatym albumom a z môjho pohľadu práve ULCERATE uzatvárajú magický trojuholník s Gorguts a Deathspell Omega. Je celkom zaujímavé, že práve minulý rok všetky tri albumy vydali svoje nové práce, aj keď Gorguts len EP. Taktiež ma celkom udivuje, že ULCERATE pochádzajú z Nového Zélandu, kde výskyt podobných kapiel je mizivý. V zostave figuruje ako hlavný gitarista Michael Hoggard, ktorý často na živo účinkuje aj vo Vassafor!, obaja zostávajúci členovia, teda Jamie Saint Merat (bicie) a Paul Kelland (basa a vokály) pochádzajú z Black / Deathových Abystic Ritual. Každý, kto sa s tvorbou tohto tria už stretol, vie, že si začínate s vysoko technickým a komplexným disonantným Death Metalom, aj keď mnohí by riffovo snáď túto kapelu do tohto žánru ani nezaradili. Hudobne sa oproti predošlému „Vermis“ ani nič podstatného nezmenilo, zhaluzené a sfetované riffy si blúdia poľami chaosu a vy sa nestačíte čudovať, čo za sonické a disharmonické detonácie sa tu dejú. Musím hneď napísať, že „Shrines of Paralysis“ nie je vôbec jednoduché počúvanie, aj keď do atmosféry albumu sa nie je problém dostať, nakoľko je výrazná, po stránke hudobnej ide o mimoriadne ťažký materiál. S albumom som sa mordoval raz tak dlho ako napr. s novými Gorguts aj s Deathspell Omega, to bola hračka napočúvať. To však neznamená, že ULCERATE sú zložitejšou a náročnejšou kapelou, osobne považujem Novozélanďanov z tejto trojky ako najslabšiu kapelu. Gorguts aj DSO skladajú omnoho silnejšie a expresívnejšie, pritom ich technika je ešte burácajúcejšia, používajú ešte disonantnejšie a atonálnejšie postupy a sú omnoho variabilnejší. ULCERATE znejú oproti ním viac skľúčeno a uzavreto, skladby sú si viac podobné a často sa môžete stratiť ktorá skladba to vlastne hrá aj keď máte album dobre napočúvaný. Chlapi sa dosť pohybujú v sterilných teritóriách oproti spomínaným kapelám, ich riffy aj keď komplexne demolujú, sú si veľmi podobné, to isté sa týka aj harmónie, v melodike sa držia rovnakého módu a panuje stále tá istá atmosféra. Často sa nemôžem zbaviť dojmu, že počúvam stále tú istú (alebo dosť podobnú) skladbu, samozrejme sem tam vyletí nejaká nezvyčajná pasáž dopredu, alebo sa výrazne spomalia či zvoľnia tempo, no aj tak im to zo sterility neuberá. Aj napriek mojim výčitkám však ide o pozoruhodný materiál pre náročných fanúšikov extrémov. Michael sa rád pohráva s jemnocitnosťou, riffy neponúkajú onú skutočnú brutalitu, skôr parazitujú na temnote a z atmosféry sa snaží vytrieskať čo to ide. Do určitej miery majú niečo podobné v pocitoch aj s NY Immolation, ale len niekedy, do svojich harmónii dávajú veľa melanchólie a pocitov odvodených z toho. Jediné čo činí ich hudbu brutálnou, sú paralyzujúce nájazdy bicích, tie tvoria akúsi paralelu k temným a ohyzdným riffom, Jamie ide na to dosť tlakovo, no napodiv to všetko k sebe dobre zapadá. Nie je núdza o klepačky, ale aj o dobre vedené rýchle prechody, v pomalých tempách sa vie tiež slušne obracať. To čo ešte viac kvitujem na ULCERATE, je použitie vhodného vokálu, ak by tu bol hlboký extrémny murmur, nahrávka by šla z môjho pohľadu smerom dole, aj keď v niektorých momentoch sa môže niečo podobné vyskytnúť, napr. na začiatku Bow To Spite. Inak ide o hrdelný potemnelý polo krik, dusené hučanie a niekedy nemá Paul až tak ďaleko k Lucovi z Gorguts. O albume by sa dalo popísať ešte veľa, no myslím, že na predstavu pre toho, kto novinku ešte stále nepočul, to je postačujúce, ukončím to tým, že „Shrines of Paralysis“ je temný, technický klenot komplexnej hudby so silnou atmosférou a drviacou silou.