VANHELGD „Temple of Phobos“, Pulverised Records, CD´16, SWE

Na nové VANHELGD som sa tešil už dávno, aj keď mi album tak trochu ušiel z nejakých záhadných príčin, nakoniec v poslednej chvíli sa dostal ku mne a už si užívam poctivé smrtiace remeslo majstrov Death Metalu. Ako som už spomínal v predošlých recenziách na ich staršie diela, VANHELGD patria medzi najtalentovanejšie švédske kapely dnešnej doby, ich schopnosť napísať silné, zapamätateľné a temné skladby je úžasná! Novinka ma nedostala až tak do kolien ako predchodca „Relics of Sulphur Salvation“, ale i tak je„Temple of Phobos“ ukážkovo majstrovsky dotiahnutý klenot. Aj keď novinka čerpá zo švédskeho Death Metalu, VANHELGD to nepreháňajú so zrnitým HM 2 zvukom, skreslovače si nastavili po svojom a nemienia slepo kopírovať už sto krát kopírované. U VANHELGD šla vždy ruka v ruke prirodzená kompozícia so zlovestnou atmosférou a dokonalé rytmické manévre dua Bjorn Andersson (bicie) a Jonas Albrektsson (basa), toto dokopy je základ kapely. Našťastie chlapi gitary nedali dopredu tak mocne, že by úplne zmazali basovú stopu, tú si môžete krásne vychutnávať počas celého albumu a je čo počúvať. V niektorých momentoch čo sa týka melodiky, mi VANHELGD pripomínajú až Edge of Sanity čo sa sily skladieb týka, o týchto mohykánoch musím napísať, že ich melódie boli v 90tych rokoch stopercentne nákazlivé a mimoriadne zručne napísané. S niečím podobným sa stretávam aj u VANHELGD, perfektný songwriting, skladby napredujú, krásne sa rozvíjajú, otvárajú a s noblesou končia triumfom. VANHELGD hrajú síce klasický Death Metal, ale do svojej tvorby zahrňujú aj Doomové a Blackové elementy, či už ide o mizerné pochmúrne pomalé nálady, alebo tremolové čierne šialenstvá. Z 90% ale aj tak prevláda smrtka. V skladbe Den Klentronges Klagan použili nezvyčajnú klávesovú plochu, už bez nej by bola skladba silná a smrti schopná, no tie pasáže s klávesmi skladbu vyzdvihli ešte vyššie, totiž táto skladba obsahuje hrôzostrašné zdvojované riffy, cítiť z nich šialenstvo tieňov, utrpenie a pád do hlbočín strachu. Mattias a Jimmy sú najlepším príkladom ako viesť riffy s maximálnym efektom bez náznakov nudy a sterility, vždy každý riff prevedú zaujímavo a ešte zaujímavejšie nadviažu a postúpia ďalej. Toto robia ale len v rámci old school žánru, nepotrebujú na to nič progresívne, čo mnoho iných aj známejších old school gitaristov nezvláda. Alebo ak aj áno, tak každý druhý a tretí riff je opakujúcou sa nudou. Skladby začínajú byť účinné hneď od prvého momentu, hneď úvodný riff vám ukáže, že toto je zas iná skladba než akú ste počúvali doteraz, rovnako silná a pôsobivá. Harmóniám nechýba dramatický efekt, vážne zaobchádzanie, temné trenice a atmosféricky vyšperkované strašidelné kontúry, pritom melodika vás zavedie do svojich tajných kútov a priehrštiami vám bude dávkovať silné zážitky z počúvania. Zvuk je klasicky švédsky ako z 90tych rokov, akoby sa za tú dobu ani nič nezmenilo, akoby vôbec neubehlo cez 20 – 25 rokov, kvalita sa nezaprie, dobre zvládnuté stredobasy aj basy, pritom to nie je zahuhlaná prebasovaná nahrávka, všetky nástroje si môžete vychutnať v plnom znení. Na druhú stranu sa obávam, že aj napriek svojmu vysokému štandardu môžu VANHELGD tak trochu zaspať a prestupovať na jednom mieste, mám na mysli to, že predošlý album sa mi zdal ešte o čosi lepší a dotiahnutejší, ale toto je častý problém kapiel, ktoré drhnú old school Death Metal. Našťastie títo Švédi sú určite ten lepší prípad, hovorí za nich tvrdá práca, prirodzený talent ku komponovaniu, tvorivé tendencie a schopnosť poňať žáner s nebývalou noblesou. Ak máte už po krk aj veľkých Death Metalových mien, ktoré stále vydávajú rovnaké albumy, práve VANHELGD by vám mohli ukázať cestu, priniesť novú kvalitu a silnú atmosféru.