VASSAFOR „Malediction“, Debemur Morti Productions, Promo CD´17, NZL

Pokiaľ chce niekto hľadať tie najodpornejšie a zároveň najfascinujúcejšie diela extrémneho undergroundu tohto roka, určite by sa mal zastaviť pri mene VASSAFOR. O tejto horde sme už písali pri príležitosti ich debutového albumu „Obsidian Codex“, ale zmienili sme sa aj o ich šialených splitkách s Temple Nightside a Sinistrous Diabolus. Priznám sa, že keď som sa prvý krát dozvedel, že VASSAFOR idú vydať nový album, až mnou niekde vo vnútri pohlo, pretože od tejto kapely nemožno očakávať nič iné len priepasť hnevu a tvrdý kódex temnej hierarchie obludnosti. Tak sa jedného dňa stalo, že sme obdržali promo nahrávku s touto nechutnou pomätenosťou, počúvanie mohlo začať. Už pri prvých prehrávaniach som vedel, že toto blato je tým pravým hlbinným desom a cyklickým Black Metalom robustného a drviaceho charakteru. Nie je ľahké sa do nahrávky „Malediction“, ale ani vôbec do tvorby VASSAFOR dostať. Uvediem prečo. Už napr. prvá skladba z novinky Devourer of A Thousand Worlds je niečo čomu sa hovorí prekliatie, nános zblúdilých riffov dosahuje katastrofické rozmery, nakoniec názov skladby hovorí sám za seba. Tento opus má necelých 17 minút, verte, že kto toto dopočúva do konca, bude osvietený čiernym svetlom a pohltený do útrob zatratenia. Skladba postupne kulminuje od pomalého ohavného chvenia cez rýchlejšie Black Metalové zhovädenie až po diktátorský nápor nepochopeného zla. Skladba neponúka žiadne priame a rýchle pochopenie pre poslucháča, práve naopak, zvádza ho do labyrintu temných chodieb a tam vás požuje, použije a rozvráti. Riffy VASSAFOR sú niečo úžasné, nie je v nich skoro žiadna melodika, alebo povrchná harmónia, preto odradí všetkých oddaných, melodickejšie zameraných fanúšikov aj od náhodného počutia. Šialenstvo sa nachádza až vo vnútri štruktúr jednotlivých riffov, tu môžete objaviť netušené možnosti smrti, počkajte si na záverečné vyvrcholenie Devourer of A Thousand Worlds, a to nehovorím len o tom nebezpečnom sóle, ale snáď o posledných 7 minútach. Na začiatok celkom slušné, čo poviete? Ďalšie 2 skladby sú najkratšími aktmi albumu, z toho vyplýva, že VK sa nesnaží tvoriť zámerne čo najdlhšie skladby aby na seba upútal pozornosť. Na druhej strane, to všetko ohyzdné čo dokáže napchať do 17 minútovej kompozície, dokáže zmrštiť do omnoho kratších skladieb, len tu nie je toľko možností pohrať sa s dráždivou a nebezpečne hučiacou pomalou formou. Riffy napredujú rýchlejšie, sú ešte pomútenejšie a prudérnejšie, skrútené ako časová brána na oblohe. Niekedy mám z tvorby tohto telesa pocit akoby Incantation v dobe najstarších dní skúšali hrať Black Metal, ktorý nikto nepochopil, tak len toľko pre predstavu pre tých, ktorí si nevedia VASSAFOR predstaviť. Hudobne ide o chaos hudbu, mnohé riffy sú vedené zámerne tak choro a pomätene, že normálny človek si nemôže o tomto pomyslieť nič dobré. Predstavujú ťažkú formu neľudskej barbarskosti, dusivé hučanie, hlboké máchanie grotesknej primitivity a cyklonické rozmáhanie bezforemnej energie. Také sú skladby Emergence (Of An Unconquerable One) a Elegy of The Acusser. Dlhými cestami sú zas posledné 2 skladby Black Winds Victoryant a Illumination of The Sinister. Tá skoršia má skoro 15 minút a ďalšia skoro 11. V predposlednej ma prenasledujú zlovestné riffy, ktoré akoby strácali zmysel a popierali logiku, sú úžasne ťahajúce a padajúce do hlbočín, no zároveň sú striedané strhujúcimi nenávistnými gradáciami, ani neviem, ktoré ma viac uchvacujú. V tejto skladbe je snáď najvyšší výskyt bludných a skrútených riffov na minútu, bicie tepú svoje parazitické tempá, hrané s najvyššou možnou mierou surovosti a oddanosti. Skutočne voči bicím nemôžem povedať ani jedno pekné slovo, BP je totálny maniak a fanatik, jeho hra je ukážková a do tohto druhu kataklyzmického Black Metalu sa dokonale triafa svojím bezbožným charakterom. Kopáky bublú kdesi v pozadí, činely sú aj rozsypané aj čistejšie, zostatok sady pôsobí tvrdo, ale aj tlmene zároveň. Ak vás ani po tejto decimačnej otrasnosti neodvalí, vychutnajte si už len poslednú mátožnú vec. Začína rituálne, ambiente, no tie riffy, ktoré sa začnú valiť a vytláčať to s miernym echom mi pripomenuli niečo od starých Corpse Molestation, hold Nový Zéland sa nezaprie, potom však nastane rýchla poprava. Besniace tremolá kúzliace čudné a znepokojivé disharmónie pretavujúce sa do odpudivých harmónii, do toho pískajúce sóla a druhotné gitarové linky burácajúce na pozadí, sotva počuteľné bez pozornejšieho vnímania. Je celkom ťažko opísať čo všetko sa na „Malediction“ deje, aj keď môj opis mohol vyznievať všelijako, hudba tohto telesa je neprístupná, ťažká na pochopenie aj počúvanie, duniaca v útrobách, zákerná a hlavne komplexná. Toto isté môžem napísať aj o zvuku, ten je taktiež dobrou bariérou pre nepohodlných poslucháčov, ktorých odradí v prvom momente. Naopak do vnútra vtiahne všetkých obdivovateľov strašidelného pochmúrna.