VOID EATER „III“, self released, EP´18, NOR

Vôbec nie je jednoduché splodiť takú hudbu, akú tvorí RKV, tiež známy z Obliteration, Black Magic a ďalších. Ak niekto pozná Obliteration ako klasickú Death Metalovú kapelu, tak tu RKV púšťa svoje schopnosti, kreativitu, nálady, experimenty na samé dno jeho temného cítenia umenia. Jedná sa o Death Metal? V podstate áno, no aura nad týmto projektom je príliš čierna než aby sa jednalo o Death Metal v klasickom slova zmysle. Pokiaľ si myslíte, že DM povedal snáď už všetko, odporúčam vám navštíviť temné labyrinty, pivnice, kobky a žaláre VOID EATER. Tam kde sa väčšina DM kapiel už len točí dokola a tancuje tanec svätého Víta, tam hudba VOID EATER začína svoju epochu nepoznaného. Novinka „III“ skrýva naozaj tri nové kompozície z čoho prvá je len prchavá mysterióznosť a dve zvyšné sú riadnymi skladbami z ktorých sa môžete zblázniť. Hudba tohto ansámblu je moderným variantom na tému chaosu, kakofónie, disharmonických črtov a atonálneho blúdenia podzemného pekla. Prvá vec Tomb Mouth je deformácia zvukov a akési uvedenie do problematiky pokrivenosti a ohýbania groteskných harmónií. Pri tomto prvom tracku aj hluchý rozpozná, že s touto hudbou nebude všetko v poriadku a už vôbec nie s kostolným poriadkom. Padavé a rastúce sínusoidy v nečakaných intervaloch, pomalé zomieranie harmónií, inštrumentálna bezodná hrôza pripomínajúca koniec života v spektre pomätenosti a halucinácii. Ďalšia stopa Plasmarachoid je už viac Metalové divadlo s maskami o ktorých neviete čo si myslieť. Predstavte si Portal na LSD, Gorguts na DMT a podobne. Hrôzu vyvolávajúce pazvuky riffov kde sa cítite ako v najčistejšej tme, oblizovaný dlhými jazykmi mŕtvolných duchov, pričom tieto mátohy kričia a jačia v agonických mukách. Choré melódie sa striedajú s nejasnými kontúrami kakofonických hybridných fantazmagórií v hluku, strese, vnútornej temnote. Žiadne jasne dané pravidlá, koketovanie s nesúrodosťou a nesymetrickosťou obalené závojom mystéria. Zvuk gitár je zdeformovaný podobne ako u starých Portal, pôsobí to ako blato, niečo nestále a neuchopiteľné a hlavne bez farby a tvaru. Podivná masa schyzoidného balastu, kde do groteskných a strašidelných výdychov smrti sa napájajú aké také riffy, tak trochu pripomínajúce Death Metal v jeho najškaredšom ponímaní. Vokál sa škodoradostne tvári ako v čiernom zrkadle, počuť len potoky hučiacej hysterickej zúrivosti, dáviacu moru zohyzdenú vo svojej podstate. Aj v druhom tracku Labyrinthew prichádzajú halucinácie ťažkého kalibru, striedanie pomalých rozleptaných riffov s pomaly sa vlečúcimi kopákmi, alebo freneticky rozhádzané črepiny atonálneho besu, do toho akési podivné údery do nejakého plechu, možno skreslenej činely, tak očarujúce. Tento materiál bude zrejme ťažkým orieškom pre mnohých, už len samotný zvuk nahrávky je tak nesympatický a utlačený do hĺbky pulzujúcich basov s výbuchmi hluku, ale aj hlučnými údermi na kadečo. Opisovať hudbu VOID EATER je ako opisovať laikovi obludné entity, ktoré opisoval Lovecraft. Tu nezažijete priamu melodiku, ani rytmické sekcie na ktoré si chcete podupávať, alebo sa baviť. Ich hudba je zuhoľnatená masa prehistorického materiálu, ktorý sem musel doletieť z hĺbky vesmíru a večne bude spočívať v hlbinách Zeme, aby raz jedného dňa naň narazil nejaký náhodný poslucháč.