VORACIOUS SCOURGE "Our Demise", Immortal Souls Productions EP´18, USA

VORACIOUS SCOURGE je úplne nová kapela, ktorá vznikla ešte len minulý rok, ale paradoxne sa nejedná o žiadnych zelenáčov. Je to viac menej all stars projekt, pretože ho tvoria 2 známe mená ako Mike Smith (drums) a Aad Kloosterwaard (vox). Aad je pritom stále aktívny aj v Sinister. Túto dvojicu doplnila ďalšia dvojica z US brutal DM beštie SUTURE. Z toho by malo logicky vyplývať, že pôjde o brutal DM, ale až tak jednoznačne by som to netvrdil. VS sa pohybujú niekde na hrane old school DM a brutal DM. Podľa ich vyjadrenia hrajú old school DM, ale svoje korene jednoducho nemôžu zakryť. Hudobne mi prídu presne ako zmes všetkých spomenutých mien, len občas pridajú až nečakane melodické riffy, prípadne sóla vytvárajúce atmosféru ako z 90tych rokov. Samozrejme zvukovo sa pohybujú už v modernejších mantineloch, ale na druhú stranu nejde o nič extra umelé a čisté. Mix a mastering prebehol v známom nemeckom štúdiu Soundlodge, kde radi chodia točiť Sinister. Sem tam počuť aj groove tempá, no tie sa pohybujú pod hranicou 10%. Krátke intro Vaticination nastavuje temný tón albumu recitáciou biblických apokalyptických pasáží. Na to sa spustí pravá nakladačka ako sa patrí na US kapelu, kombinácia techniky, ťažkosti a brutality s dôrazom kladeným na chytľavosť. Táto úvodná Harbinger of Our Own Demise patrí k tým najbrutálnejším kompozíciám EP a to bol dôvod prečo ju zaradili na začiatok. V nasledujúcej Fortuity of the Deceived predvádzajú tak heavy riffy, že by nimi mohli konkurovať aj takým barbarom ako Internal Bleeding. Druhá polka EP sa nesie už skôr v melodickejších a atmosférickejších sférach. Spomenúť treba najmä poslednú Oracle of Repugnance, kde príde na rad aj akustická melodická pasáž s hovoreným ženským hlasom, zachádzajúca až niekam do jazzovo progresívnych teritórií. Takéto niečo by od nich asi nikto nečakal, pôsobí to oproti zvyšku materiálu ako veľký kontrast, alebo spestrenie. Neviem či plánujú podobné veci robiť aj v budúcnosti, prípadne či sa viac priklonia k tej brutálnejšej, alebo melodickejšej stránke, ale je tu aj tretia možnosť, že to budú všetko kombinovať rovnomerne. Ak nepočítam intro, EP má len 4 normálne skladby rozdelené na tie brutálnejšie a melodickejšie. Od takýchto skúsených hudobníkov môžme len ťažko čakať nejaké amatérske chyby, z technického hľadiska je všetko zvládnuté s prehľadom, preto jediné názorové rozdiely môžu vyplývať len z kompozície a nápadov. Každý poslucháč má rád niečo iné a už záleží len na ňom, či mu vyhovuje kombinácia brutality a melodiky, prípadne či je materiál dostatočne zaujímavý. Robiť nejaké veľké závery podľa 4 skladieb by bolo možno predčasné, preto si počkáme na plný album, ktorý toho napovie viac. Na záver už len spomeniem, že obal nakreslil Mark Cooper a dokonale pripomína staré kultové obaly 90tych rokov.