WATAIN „Trident Wolf Eclipse“, Century Media Records, CD´18, SWE

Na začiatok by som mal rozhodne napísať, že WATAIN nikdy nepatrili medzi kapely, ktoré by som sledoval. Samozrejme ich meno je mi dostatočne známe už od čias, kedy som ich vzhliadol naživo spolu s Dissection, ale na ich set si vôbec nepamätám, keďže Dissection boli v ten deň jediným objektom záujmu a vytúženým snom vidieť túto legendu naživo. Albumy WATAIN už vychádzali, celosvetovo možno boli uctievané, ale rozhodne to šlo všetko okolo mňa. Určite však netvrdím, že to bol môj zámer, sám neviem prečo som sa pri tejto švédskej Blackovej sqadre nikdy nezastavil, možno som sem tam niečo začul náhodne, no nezanechalo to na mňa dojem. S novým albumom „Trident Wolf Eclipse“ som si jednoducho povedal, že zlomím pečať a pustím sa do riadneho počúvania. Viem, že pre určitú vrstvu sú WATAIN dosť silnou kapelou, možno tak trochu nahrádzajú aj absenciu za spomínaných Dissection, aj keď nemyslím, že by ich chceli priamo napodobňovať, alebo nadviazať na ich „Reinkaos“. Už z tohto dôvodu nebude moja recenzia úplne objektívna, nestihol som totiž nazrieť do ich histórie a napočúvať si ich najstaršie a stredné diela, aj keď som si istý, že niektoré z nich by ma určite očarili, dúfam, že to časom napravím. No teraz prišiel čas na zhodnotenie novinky „Trident Wolf Eclipse“.
To čo udrie plnou silou do tváre myslím každému poslucháčovi, je dosť basový, skoro by som až povedal Death Metalový zvuk. Z gitár sa valí robustná hlboká stopa, tu tak trochu chýba typická výškovejšie ladená gitara, ktorá by ich viac zvukovo hádzala do Black / Thrash teritória, pretože hudobne to celé smeruje práve týmto smerom. No nič sa nedá robiť, zvuk bol namiešaný a treba sa tomu postaviť čelom. Úvodná vec Nuclear Alchemy je ten typ skladby, ktorý má kapelu uviesť s cťou aby sme si zapamätali, že toto je WATAIN v plnej škaredosti. V skladbe cítim aj silnejšie riffovanie, ktoré sa dokáže hlbšie zapísať do poslucháčovej mysle, mám na mysli melodicky rezané gitary, ktoré tvoria akúsi kostru celého songu, no niektoré riffy mi tu prídu ako priemerné. Druhá Sacred Damnation sa mi páči o niečo viac, gitarovo prieraznejšie, nie tak vygradované, viac dynamickejšie, pestrejšie a technicky vycibrenejšie. Riffy sú plné chladu severu, a aj keď mi je pri písaní recenzie značne horko, zo skladby cítim duchovný chlad a pocitový mráz. Čo sa týka songwritingu, je evidentné, že táto kapela už niečo vytvorila a taktiež sa rokmi naučila skladať a pracovať s kompozíciou. Riffy prirodzene nadväzujú, pohrávajú sa s viacerými tempami, melodika sa kľukatí v rytmoch bicích a basových vyhrávkach dosť zaujímavým spôsobom. V tretej Teufelsreich ma na začiatku omráčila zaujímavá melodika odkazujúca na niečo medzi starými Mayhem a Dissection, samozrejme nejde o nič čo by sme ešte nepočuli, no zvládnuté, zahraté a skomponované je to precízne. Skladba sa celkove vyvíja epickejším smerom, máme tu viaceré spomaľovacie úseky s obdivuhodnou atmosférou, ale aj razantné a agresívne manévrovanie smerujúce k rýchlosti. Trojica skladieb teda vytvorila celkom pevnú pôdu pod nohami a tak pokračujeme ďalej. V nasledujúcej Furor Diabolicus mi zase chýba viac silnejších momentov, aj keď v strede skladby príde na dosť silné gitarové sekvencie, vyhrávky, ale aj sóla. Keď už spomínam sóla, vedel by som si do ich štýlu predstaviť viac divokejšie a technicky vyspelejšie momenty, vôbec to nie je zlé, aj keď sól by mohlo byť všeobecne viac a hlavne dlhšie. Je počuť, že WATAIN si na tomto albume (neviem ako v minulosti) dosť stavajú hlavne na spodných vrstvách gitár, modulujú riffy tak, aby dosiahli čo najmocnejšiu atmosféru, čo je v poriadku, ale poriadne dlhé sóla by tomu celému dodali na Metalovejšom prednese a pocite. Hudba WATAIN mi príde inak celkom ukážkovou cestou staršieho typu Black Metalu druhej vlny prelínajúc sa s novšími trendmi, zvuk, produkcia, čistejšie vyznenie a menej prirodzenej špinavosti. Skladby nie sú zlé, majú dosť slušnú melodiku ako napr. aj ďalšia A Throne Below, no po jej dopočúvaní mi niečo uniká, akoby som stratil niť aj keď skladba na posluch vyznieva úžasne. To po nej nasledujúca Ultra (Pandemonic) má nosné riffy zaujímavejšie a vrstvenie gitár ponúka pre poslucháča zaujímavú kostru. Neskôr sa ale ten silný motív vytráca a prichádzajú o niečo slabšie riffy, sóla sú len v pozadí znejúce, nedostatočne sa sústrediaci poslucháč si ich nemusí ani všimnúť, tie mali byť sakra hlasnejšie a priebojnejšie. Posledná trojica skladieb je odrazom zvyšných spomínaných skladieb, aj keď tu máme silný gitarový motív, v tom basovom nánose sa to celé trochu stráca, pritom počuť, že keby zvuk smeroval trochu inde, mohlo by to skladby zoceliť. Napr. v Towards The Sanctuary nachádzam zaujímavé postupy a kapela ukazuje, že nie len rýchlosť im ide, zvraty, rytmické prechody, zmeny nálad, cítim nedostatočne vyvinutý potenciál. Rozhodne cítiť vplyv kapiel ako Dissection, Nifelheim, Mayhem, alebo Necrophobic.
Z novinky mám celkom dobrý pocit, hudba na „Trident Wolf Eclipse“ ma dosť baví, zvuk nie je zlý, ale viac by sedel pre inú kapelu, WATAIN by mohli zvukovo trochu ubrať na tej vyumelkovanosti a profesionalite. Ak by to zatiahli viac do undergroundu, viac plytkosti, hlasnejšie a priamočiarejšie, novinka by mohla vyznieť v úplne inom svetle. Určite nad WATAIN nelámem palicu, ide o skúsených hudobníkov, možno niektoré ťahy u nich nie sú tak prirodzené akoby som si predstavoval, no všeobecne je to pre mňa príjemné zoznámenie, kto vie aký by bol môj pohľad, keby som poznal ich všetky diela.