WITCHRIST „Vritra“, Iron Bonehead Productions, EP´15, NZL

Medzi mnou posledne recenzovaným albumom WITCHRIST „The Grand Tormentor“ a novým tohtoročným EP „Vritra“ sa táto zlomyseľná kapela stihla aj rozpadnúť a znova povstať ako bájny Fénix. Bol som veľmi rád, že chlapi sa nevzdali a túto mršinu udržujú stále nažive, ich meno už budí rešpekt a vo svojom obore patria medzi tých najlepších. Jediný rozdiel vo WITCHRIST pred rozpadom a dneškom je, že vokalistu Voida vystriedal KzR zo švajčiarskych Bölzer. Voidov vokál bol nepochybne hromovejší a brutálnejší, pričom KzR je zas viac zrozumiteľnejší a jeho vokál má silnú charizmu. Ťažko povedať ktorý vokalista bol pre WITCHRIST lepší, osobne by som povedal, že na „The Grand Tormentor“ sa viac hodil Void, pretože aj hudba tam bola viac tlaková a intenzívnejšia, to isté sa dá povedať aj o debute „Beheaded Ouroboros“ a Imprecatorovi. Novinka „Vritra“ je stále nekompromisný Black / Death, alebo War Metal, ale tri nové záseky sa mi zdajú kompozične najlepšie dotiahnuté. Dôraz je kladený ako na zbesilé časti, tak aj na pomalé, tie mi dosť pripomínajú anglických bojovníkov Bolt Thrower, ale neviem či ide o zámer. WITCHRIST si zachovali svoju jedinečnú tvár v tom zmysle, že sa nezmenili, ich vyjadrovacie prostriedky zostali nezmenené. Zmenila sa hlavne práca gitaristov Occultortura a Abominationa. Nesnažia sa zo svojich šesťstrunoviek vytĺcť čo najviac ťažkosti, ale strúhajú viac atmosférickejšie riffy než kedykoľvek pred tým. Samozrejme žáner War Metal nepotrebuje žiadne špeciálne hudobné inžinierstvo, skôr opačne, tu platí čím zákernejšie a surovšie, tým lepšie. Tieto dve ingrediencie sú stále prítomné a verím, že sa ich nikdy nezbavia, no do svojej hudby vložili viac zapamätateľnosti a určitej chorobnej chytľavosti. Skladby sa tak dajú viac nazvať skladbami a ich hudba viac hudbou. Predovšetkým Death Metalový element je viac zvýraznený a zasadený do svojej klasickej polohy, Black Metalová časť je stále zákerná a zlá. Hudba WITCHRIST už neznie tak nahustene ako tomu bolo v prípade oboch albumov, ich hudba dosiahla hlbšieho rozmeru vďaka už spomínanému lepšiemu komponovaniu. Ich rýchle vyčíňanie už nie je tak barbarské, ale stále je to drviaca mašinéria s militaristickým duchom. Riffy sú vedené dosť variabilne, prechody medzi gitarovými témami sú prirodzené a dobre na seba nadväzujú, zachovávajú skladby ako pevné celky. Všetky pasáže si dobre zapamätáte a skladby sú silnejšie než predtým. Melodika je stále v opratách hrozivej šialenosti, a to ako v pomalých, tak aj v rýchlych nájazdoch. Skvelým a zaujímavým článkom Novozélanďanov je bicman Funeral. Tak trochu nadväzuje na prácu C. Sinclaira, ktorý odbúchal debut. Jeho hra je premyslená a surová zároveň, perfektne nazvučené a odohraté, najväčšiu radosť mi robia činely, obzvlášť cinkanie do stredu činel, vyznieva to okultne a nebezpečne. Do takto utvorenej hudby by sa obaja bývalí vokalisti až tak nehodili, ich vokály boli príliš hlboké a dáviace, KzR predáva do svojho hrdla viac pocitov. Strieda viacero polôh hlasu, v smrtonosných je viac klasickejší, tak trochu mi pripomína Karla Willettsa a v BM je zas viac zúfalstva a naliehavosti. Celkove odvádza skvelý výkon a kapelu tak stavia do trochu iného svetla. EP obsahuje iba tri skladby Haruspex, Transmuting Rituals of The Absolute a The Golden Ascent. Všetky tri si zachovávajú vysokú kvalitu po všetkých stránkach, jediné čo zamrzí, že materiál má niečo len cez 10 minút a počúva sa to tak dobre! Ja osobne som toto EP dával viac krát po sebe a ani na minútu som sa nenudil, preto sa ani neviem rozhodnúť či mi viac imponovala stará tvorba, alebo táto nová. Beriem to ako nevyhnutný vývoj kapely a teším sa až vyrukujú s novým dlhším materiálom, aj keď EPčka mám rád.