WOMBBATH „Downfall Rising“, Dark Descent Records, CD´15, SWE

Písali sa roky 1995/96 a ja som ako mladý vojak slúžil na povinnej vojenskej službe, tam sa ku mne od nejakého chalana dostala do ruky nahratá kazeta na strane A/ WOMBBATH „Internal Caustic Torment“ a na B/ strane Corporal Punishment, myslím, že ešte mám tu kazetu niekde doma. Krásne spomienky na časy dávno minulé. Ich debut som si veru na vojne napočúval poriadne, keďže som tam nejaký extra veľký výber hudby nemal a bol som vďačný za všetko smrtiace, čo sa ku mne dostalo, alebo čo som si priniesol či objednal. Až dnes WOMBBATH vyvrhli druhý radový album „Downfall Rising“ a to som bol sakra zvedavý ako budú znieť v dnešnej dobe po tých rokoch. Žiaľ stalo sa to, čo som aj trochu tušil, kapela nahrala album s typicky švédskym soundom, chrastiacimi gitarami po vzore veľkých švédskych kapiel 90tych rokov, prečo žiaľ? Kapiel, ktoré kopírujú Entombed a Dismember, behá po celkom svete také kvantum, že sa to nedá spočítať, snáď každý deň vyjde niekoľko nových albumov v tomto štýle čo na jednu stranu hovorí o popularite tohto smrtiaceho žánru, zrejme je nesmrteľný. Na druhej strane väčšina tých nahrávok nedosahuje kvalitu „Like An Ever Flowing Strem“, „Left hand Path“ či „You´ll never See“ ani z polovice. Navyše v tomto žánri bolo už dávno povedané snáď všetko a ťažko tam už niečo nové objavovať, v podstate sa stále prekopávajú tie isté riffy a ten sound je tak charakteristický, že ma to už odrádza. Pustím si ďalšiu kapelu, ktorá znie ako béčkový Grave, načo? Navyše WOMBBATH v 93tom nezneli ako typická švédska kapela s chrastivým zvukom, mali totálne odlišný zvuk, vokalista bol zviera so zvláštnym frázovaním, kapela mala neobvyklú melodiku, zaujímavé sóla, nechápem prečo nemohli pokračovať vo svojej tradícii? „Downfall Rising“ mi znie ako nejaký Fleshcrawl, teda kopírka kopírok, aj keď nevravím, že Fleshcrawl alebo WOMBBATH sú zlé kapely. Death Metal sa predsa dá hrať na mnoho iných spôsobov a to aj old school, stačí len iné ladenie gitár, iný prístup, dá sa vymyslieť ešte niečo iné ako toto. No ale dobre, poďme na nový album. Hudba je teda typický Death Metal ako vlna 90tych rokov vo Švédsku, snáď majú o niečo ťažší zvuk. Prvá skladba po intre Under Apokalypsens Svarta Vignar stavia hlavne na refréne, ktorý sa stále opakuje dokola, nevravím, že nie je efektívny, ale čo je moc, to je moc. Dvojka Underneath This Rotten Soil zas nejaký výraznejší refrén nemá a skladba sa tak trochu utápa sama v sebe, je to zas opačný extrém oproti Under Apokalypsens...málo výrazných riffov na zapamätanie, aj keď pár silnejších momentov obsahuje, celkove je táto vec trochu ťažkopádna. Takto to pokračuje aj ďalej, keď si spomeniem aké skladby sa nachádzali na kultových albumoch 90tych rokoch, novinka WOMBBATH mi príde ako nejaké retro a spomínanie, aj keď celkove je práca na „Downfall Rising“ odvedená po remeselnej stránke dobre. Všetko tu funguje ako má, gitary majú správne podladenie, bicmen sa vie do sady oprieť tak, že pocítite kvalitný tlak, dokonca aj zvuk dokázali prispôsobiť tak, že vyznieva ako kedysi, teda analógovo. Máme tu fajn pomalšie momenty, ktoré aspoň ako tak oživujú rýchle drvenice a taktiež klasické švédske sóla plné melodiky a technických zručností. Obaja gitaristi sa snažia nie stále sypať rovnaké riffy naraz, prelínajú linky cez seba, nechýbajú ani vyhrávky či zákerné ťažšie riffy pre zvýraznenie brutality. Niektoré skladby predsa len prevyšujú iné, obsahujú o niečo zapamätateľnejšie témy, no nie je to žiaden extra zázrak. Som si istý, že ak by tento materiál vznikol niekedy v prvej polke 90tych rokov, popri Entombed, Dismember, Grave, Edge of Sanity by ani vtedy nedosiahol nejakého vyššieho uznania. Príde mi, že „Downfall Rising“ ocenia skôr fanatici do tohto druhu švédskeho Death Metalu, ktorý potrebujú počuť tento sound každý deň, počúvať tú rytmiku a typický mäsitý vokál. Ja osobne som rád, že album má len niečo cez pol hodiny, aj to už začínam zívať a nudiť sa, 45 minút by bolo na mňa asi veľa.