AEVANGELIST „Writhes In The Murk“, Debemur Morti Productions, CD´14, USA

Na to, akú chaotickú a zložitú hudbu AEVANGELIST stále skladajú, vydávajú svoje albumy a EPčka v poriadne hustom rozmedzí, ešte som nestačil rozdýchať predošlý „Omen Ex Simulacra“ z 2013, už tu máme ďalší plnohodnotný album na ploche jednej hodiny! Stavím sa, že tento rok, ak nevydajú ďalší zapeklitý album, spravia minimálne dve, tri EPčka, či splodia nejaké splitko. AEVANGELIST boli a zrejme aj budú zárukou veľmi zvláštnej, ale aj originálnej hudby, ich škatuľka Death / Black sa mi zdá už dosť pritesná, aj keď stále stoja hlavne na týchto dvoch pilieroch. Nemôžem sa ubrániť dojmu, že stále viac sa snažia do svojej tvorby vopchať viac ambientu, no stále môžem povedať, že ich základ je metalový. Možno to bude vyznievať trúfalo a možno trochu aj prehnane, ale podľa mňa môže ísť o jeden z najväčších extrémov čo sa týka experimentovania v tomto druhu hudby. Ich riffy znejú ako z iného sveta, ale zas až tak úplne originálne to nie je, povedal by som, že majú celkom blízko ku kanadským zvrhlostiam ako PAROXSIHZEM, ANTEDILUVIAN či MITOCHONDRION, teda akýsi cudzí neľudský Death / Black. Na druhej strane musím povedať a zastať sa AEVANGELIST, že určite nekopírujú spomínané kapely, len k nim majú dosť blízko, AEVANGELIST majú svoje tajné receptúry na tvorenie nezmyselnej masy zvukov pri ktorých budete krochkať blahom a šialenstvom. Vôbec sa nedá predpokladať kam sa bude každá skladba uberať, aj keď ako celok sa môže zdať, že stále hrajú to isté. Pozorný poslucháč určite zaregistruje náhle a prekvapujúce zmeny nálad, atmosféry, rytmov, aranžmánov, riffov, ambinetných plôch, pazvukov, či dokonca iných netradičných prekvapení, ktoré si overte na vlastnej koži a ušiach. Oproti predchodcom sa mi zdá ale „Writhes In The Murk“ zatiaľ najprístupnejším materiálom aký doteraz chlapi vydali, nie že by svoju hudbu zjednodušili alebo skladby zneli priamočiarejšie, len som si tento album napočúval podstatne rýchlejšie než čokoľvek z ich predošlých vecí, ale možno je to len subjektívny názor a niekto má zas inú skúsenosť. Opisovať jednotlivé tracky je veľmi zložité, pretože v každom sa toho deje toľko, akoby ste sledovali celé dejiny zeme, od jej vzniku až po súčasnosť, je to ako nejaký zložitý soundtrack k peklu, zániku alebo k stvoreniu? A možno k niečomu úplne inému. Preto budem hudbu opisovať skôr zoširoka. Stále pri AEVANGELIST platí, že ich produkcia nie je určená pre každého, hlavne maniaci ktorí zbožňujú melodické a jasne dané pravidlá, ruky preč, tu sa varí v úplnej temnote chaosu, kakofónie, disonancii, neuveriteľného hluku, bordelu a špiny. Áno, všetky tieto elementy vás sprevádzajú počas celého hracieho času albumu, gitary často znejú akoby autor bol na kvalitnom tripe a improvizuje v malej uzavretej miestnosti kde sa nenachádza žiadne svetlo, potom to takto dopadne. Melodika je zvláštne kľukatá a kostrbatá, na druhej strane desí a pohlcuje tóny kolektívneho nevedomia, vytvára zvláštne odlesky na hladine čiernej vody, ktorá sa stáča do obrovského víru kde sa prepadáva realita. Do toho všetky tie čudné ambientné vstupy, padajúce chorály, škrípanie nejakých drevených nástrojov, výkriky ako z pekla, ale aj elektronické beaty ktorých je čoraz viac, už ma neprekvapí ani ženské hovorené slovo rytmicky zapadajúce do tohto zohavenia hudby. Niekedy sa mi zdá, že bicman sa snaží napodobniť tie elektro beaty na svojich bicích, inokedy hrá disrytmicky alebo neo jazzovo. Všetko toto dokopy vytvára jedno zhovädilé svedectvo, množstvo ruchov vás buď udrží v strehu alebo jednoducho rezignujete! Už som to zrejme spomínal aj v predošlých recenziách na AEVANGELIST, ale skúste si predstaviť, že spojíte tri dokopy odlišné hudby a počúvajte, neuveriteľný chaos, podobizeň za hranicou smrti, na prvé počutie si niekto môže klepkať po čele, ale po napočúvaní aj tak uzná, že to zmysel má. Vrcholom celého albumu je z môjho pohľadu Aelixir, skladba v ktorej si borci dovolili použiť saxofón, samozrejme žiadne ľúbivé melódie, ale psycho výprava ako do sveta Twin Peaks, alebo načretie do myšlienok Freda Madisona z Lost Highway, šialené, nekrotické, šokujúce! Osobne mám najradšej ich prvotinu „De Masticatione Mortuorum In Tumulis“, ale ich tendencia je stále dobrá, dúfam, že v budúcnosti nezačnú prevládať ich ambientné úchylky natoľko, že Death / Black zadupú do čiernej zeme, aj keď aj tie ich elektronické pazvuky stoja za to, vid. Disquiet.