ASGARD „Una Maquina Infernale“, self released CD´17, CZE

ASGARD z Brna už patria nadobro (alebo na zlo?) medzi legendy druhej Black, Black / Death vlny v Čechách a hlavne spolu s Avenger to ťahajú už úctyhodné roky, veď vznik sa datuje až do roku 1987, aj keď prvá oficiálna nahrávka „Čachtická Pani, Hrabenka Bathory“ vyšla až v polke 90tych rokov. Mňa osobne najviac dostal ich debutový album „Kletba krále Stacha“, ktorú dodnes považujem za ich doterajší vrchol. Na dobu svojej dlhej existencie ale kapela nevydala príliš veľa albumov, „Una Maquina Infernale“ je ešte len ich štvrtým albumom, keďže medzi jednotlivými dielami sú celkom dlhé časové úseky. ASGARD ale nikdy nebudú kapelou, ktorá bude vydávať materiály každý druhý rok, ich cesta je iná. Čo nám teda ponúka novinka? Vyšla hlavne ako digi nosič, ale kto má záujem, od kapely si môže objednať aj fyzický CD nosič. „Una Maquina Infernale“ ide už v tradícii stále čistejšieho zvuku, čo kapele tak trochu uberá z atmosféry, hlavne bicia sada je totálny krištáľ, ale aj gitary znejú snáď najčistejšie v ich histórii. Hudobne však zostáva všetko po starom, klasický ASGARD koketujúci s Black Metalovým výrazivom, inokedy ide ich riff zas v znamení Thrashujúcej búrky a nad tým všetkým vládne mocný Heavy Metal. Mne osobne znie ich hudba z hľadiska štýlovosti ako pritvrdený Heavýk do temných kontúr s už bližšie špecifikovaným zaradením. Samozrejme ich hudbu možno označiť aj ako Dark Metal, niekedy majú celkom blízko k ich kolegom Root a to nie len vďaka skladbe Stávam se nocí, ktorú komplet naspieval Big Boss. To čo je na novinke najúžasnejšie, že aj keď má 9 skladieb, každá znie tak trochu inak, v každej sú iné riffy, iné tematické tempá, iné zvoľnenia či pocity. Niektoré skladby sú veľmi Heavy Metalové, iné zas príliš divoké a tvrdé a napr. už spomínaná Stávam se nocí je akousi temnou baladou. ASGARD však takýto boli vždy, nikdy nezneli ako ortodoxná Black Metalová víchrica s kolkovrátkovými postupmi, ale dokázali vždy kompozične skladby otáčať do zvláštnych polôh a uhľov. Album odsýpa celkom rýchlo, hneď úvodné skladby dosahujú časomieru približne cez 3 minúty a ani neviete ako hneď hrá už polka albumu. Aj keď zvuk im na atmosfére uberá, ich epickosť a rôznorodosť, či vymakané gitarové sóla atmosféru zas budujú v inom hudobnom ponímaní, hlavne v pomalších a baladickejších polohách dokážu rozprúdiť silné pocitové divadlo. Vy tak pri blikajúcich sviecach môžete sledovať a počúvať príbehy o vlkoch, rôznych bytostiach, bojovníkoch a dávnoveku ako na striebornom podnose. ASGARD si vždy dávali pozor aby nespadli do Metalového klišé, skladby aj keď rozprúdia do vyšších obrátok, neskôr pribrzdia a spomalia do pútavého dejového podhubia a tak v tomto môžu tak trochu pripomínať napr. diela King Diamonda. Riffy sú dosť variabilné, Honza a Pačess dokážu kompozične účinne zapracovať rôzne druhy, preto ani ASGARD nemajú nejaký typický riffing ako napr. Slayer ktorých rozpoznáte skoro vždy aj pri prvom počúvaní novej veci. Nemôžem ale zas povedať, že títo Brnáci nemajú vlastnú tvár, práve naopak, patria medzi kapely najoriginálnejšie v našich luhoch a hájoch, aj tou variabilitou, ale aj vlastným prístupom k harmóniám. Melodika na mňa pôsobí archaicky so správnou patinou, nikdy som nemal dojem, že by som počúval nejaké moderné lepkavé melódie, vždy je v tom niečo špecifické čo pripomína časy dávno minulé. Zaujímavou skladbou je práve titulná Una Maquina Infernale, ktorá trochu pôsobí ako paródia, trochu po hudobnej stránke, po textovej a hlavne Míra zo svojich hlasiviek vydal niečo iné, než jeho bežné hlasové polohy. Táto skladba sa najviac líši od ostatných a je to zas niečo nové, s čím sme sa u ASGARD ešte nestretli. Som zvedavý či ju zaradia do koncertného programu a aké bude mať ohlasy. Najbrutálnejšiu pasáž zas zažijete v Znovuzrození, kde v druhej polke nastupuje Black Metalové tremolo a drviaca mašinéria bicích, možno ich vôbec najrýchlejšie momenty aké kedy nahrali. Míra ako vokalista je pre ASGARD totálne dôležitým elementom, jeho osobnosť a vokál je pre nich niečo také, ako Henych pre starý Törr, Franta v Master´s Hammer a samozrejme Big Boss pre Root. Má svojské frázovanie, moravský prízvuk, bez neho by to nebolo to, čo od tejto kapely vždy čakáme. Kto teda má rád tvorbu tejto svojskej kapely, určite si znova príde na svoje, mne osobne sa novinka páči ešte o niečo viac ako „Eleonora: Odhalení jinotaje“ aj keď tá ma tiež mnoho svojich zaujímavých zákutí.