CAUCHEMAR „Chapelle Ardente“, Nuclear War Now! Productions, CD´16, CAN

Po Thrashových alebo Thrash / Black recenziách prichádza na rad zas niečo iné a to rovno Heavy / Doom okultné komando z Kanady počúvajúce na meno CAUCHEMAR, dúfam, že nemáte nič proti. Kapela pochádza z Montrealu, štát Quebec a dali sa dokopy v roku 2007. Doteraz som sa k tejto zaujímavej partii nedostal, až s vydaním novinky „Chapelle Ardente“, ktorá vyšla rovno u Nuclear War Now! ale to aj predošlý debut „Tenebrario“. Ako to už u podobných kapiel býva, za mikrofónom často stojí nežné pohlavie, v tomto prípade Annick Giroux. Hudba CAUCHEMAR sa odráža hlavne zo starých Heavy Metalových kapiel ako Black Sabbath, ale počuť tu aj klasické Doom Metalové akty ako Pentagram, Sain Vitus, Trouble, ale aj Candlemass a podobne. Zvuk gitár je zvláštne a správne špinavý, je v tom aj kus poctivej surovosti a to kapele nahráva čo sa atmosféry týka. Nejedná sa o žiaden extrémny hlučný zvuk, skôr zvláštne ladenie a často až Rockové riffy vytvárajú obrazotvorné riffy plné dramatických momentov a strašidelne goticky ladených pocitov. Gitary sú úplne dominantné, dostali najväčší priestor keďže sa jedná o melodicky ladenú hudbu. Bicie mi prídu trochu vzadu, ale stále sú dostatočne pružné a hudbe nahrávajú do rytmických manévrov. Bicie sú odohraté dosť jednoducho, pomenej prechodov a rôznych breakov, ale o tom táto hudba je, určitá monotónnosť až rituálnosť musí byť zachovaná, inak by to už bolo trochu mimo žánru. Určitá progresívnosť by možno nezaškodila, ale CAUCHEMAR ponúkajú skladby tak zaujímavo napísané, že všetko je v absolútnom poriadku. Skladby sa všeobecne od seba príliš nelíšia, Kanaďania si držia svoj štýl a v podobne ladenom duchu sa odohráva celé dejstvo „Chapelle Ardente“. To čo je pre mňa podstatné, že atmosféra albumu prebíja všetko ostatné, aj keby tu boli drobné rytmické či harmonické chyby (čo som inak nepostrehol), vôbec by mi to nevadilo, pretože táto hydra má dostatočnú charizmu a zaujímavé nápady v rámci žánru. Občas používajú staré klávesy, ktoré sa používali v 70tych rokov, neviem či sa priamo jedná o Hammondy, ale napr. v skladbe Voyage Au Bout De La Nuit mi svojou gotickou atmosférou pripomenuli XIII. Století. Riffy sú stále hrané až hypnoticky a to monotónne tempo bicmana vytvára zvláštne psychadelické obrazce, preto môže byť zaujímavé počúvať túto hudbu aj v zvláštnych emocionálnych alebo drogových stavoch, nehovoriac o podporení atmosféry v určitej oblasti napr. les, cintorín, stará zrúcanina kláštora, pozorovanie nočnej oblohy a podobne. Dynamicky sa album tiež celkom dobre pohráva so všetkými zákutiami aj napriek určitej monotónnosti, rytmicky je všetko dobre zvládnuté a basgitara tancuje ako nočné tiene okolo ohňa, často si vychádza do svojich breakov a melódii, možno by som jej dal lepší zvukový priestor. Skladby sa pohybujú od pomalších temp do stredne svižných, vyslovene pomalú skladbu ale nenájdete, skôr len určité sekvencie. Čo sa týka vokálu Annick vyhovuje mi jej nižšie položený hlas, nespieva dokonale, ale o to autentickejšie a pôsobivejšie, dokáže ustáť aj vyššie polohy a skvele sa hodí do tejto psychadelickej hudby. Je dobrým ťahúňom CAUCHEMAR a podobne ako iné kapely v tomto occult Doom / Heavy / Rock žánri, musí to byť osobnosť a znalec temného umenia, aby dokázala sprostredkovať čo najtemnejšiu atmosféru a auru. Dostáva celkom veľký priestor, spieva asi 80% celého albumu. Texty sú podané vo Francúzštine, čo tiež prispieva kapele ku zvláštnosti, nemal som s tým problém ani pri prvom počúvaní a teraz si už túto kapelu v Angličtine ani neviem predstaviť. Všetky kapely tohto druhu majú pre mňa niečo do seba a skoro vždy sa nejakým spôsobom od seba odlišujú, aj CAUCHEMAR mi prídu trochu iní než napr. Blood Ceremony, Devil´s Blood, Jess And The Ancient Ones a podobne. Kto holduje temnej a okultnej hudbe a nemusí pritom ísť len vyslovene o Black Metalový extrém, mal by sa po „Chapelle Ardente“ poohliadnuť, neobanujete.