BEHERIT „Drawing Down The Moon“, Spinefarm Records, CD´93, FIN

BEHERIT už počas vydávania ich skorých materiálov, napr. prvých štyroch dem vydaných v tom istom roku 1990, EP „Dawn of Satan´s Millennium“ ´91, alebo kompiláciou „The Oath of Black Blood“ ´91, boli rešpektovanou kapelou vo svojom žánri. No debut „Drawing Down The Moon“ zrejme nebol tým, čo chceli ortodoxní fanúšikovia tejto kapely a Black Metalu všeobecne počuť, aj keď sa z neho časom stal kult. BEHERIT dokázali zachovať určité základné prvky War Metalu, a každý kto tento žáner počúva, vie v debute nájsť mnohé zaujímavé postupy a princípy žánru, no album je tak čudne postavený a produkovaný, že chlapi vytvorili na svoju dobu dosť originálnu nahrávku. Neviem do akej miery to bol zámer a do akej náhoda, niekde som dokonca čítal, že peniaze ktoré mali použiť na nahratie albumu jednoducho prechlastali a potom v štúdiu vytvorili túto hrôzu, tak kontroverznú, mnohými nenávidenú, inými zbožňovanú. Zaujímavosťou je, že napr. magazín Terrorizer vytvoril raz rebríček najlepších Black Metalových nahrávok a práve „Drawing Down The Moon“ skončil na 16. mieste, čo je na tak podivné čudo slušné. Predovšetkým treba napísať, že BEHERIT začali tak trochu experimentovať so syntezátormi a tempami samotnými. Mnohé časti skladieb sú vyslovene pomalé až to ťahajú do Doom Metalu, no nemyslím si, že ortodoxní fanúšikovia Candlemass, Anathema, alebo My Dying Bride, by boli týmto dielom mocne fascinovaní. Tá pomalosť je skôr len pre dosiahnutie atmosféry a ozvláštnenie, navyše netreba zabúdať, že tu máme aj rýchle mlátiace šialenosti, ale aj stredné tempá. V niektorých momentoch mi svojou atmosférou „Drawing Down The Moon“ tak trochu pripomína napr. ranný Tiamat, no možno to tak počujem len ja. To, čo je na ich debute najzvláštnejšie je, že chlapi stiahli gitary príliš nízko, čím dali vyniknúť base, bicím a vokálom, drum´n´bass??? Tu tiež ťažko povedať, či to bol skutočný zámer, alebo producent jednoducho nemal uši, alebo nemal svoj deň, no faktom je, že práve táto „chybička“ vytvorila iný druh zvuku pre Black Metal. Sú tu momenty kedy hrá len samotná gitara, síce je ich málo a vždy len na chvíľu, no vtedy znie šesť strunovka celkom dobre, no ako náhle sa spustia vokály a zostatok nástrojov, gitara upadá do zabudnutia. Tempá sú dosť pomalé a monotónne, našťastie nepoužili automatického bubeníka, ale živé bicie, čo nahrávke pridáva na organickom prednese. Niektoré pasáže vážne vyznievajú akoby ich vytvorili priamo v štúdiu tesne pred nahrávaním, alebo improvizáciou v danom momente. Myslím, že BEHERIT už vtedy mohli byť natoľko skúsení hudobníci, že z jedného dvoch náhodných riffov, dokázali vytvoriť zaujímavú skladbu, stačilo pridať ohavné démonické vokály, klávesovú plochu a skladba bola na svete, napr. The Gate of Nanna. Najväčšia sranda na tom je, že ono to funguje. Nech už BEHERIT vytvorili tento materiál akýmkoľvek spôsobom, dokázali vytvoriť poriadne hustú atmosféru, nie len satanskú, ale aj okultnú. Započúvajme sa do inštrumentálky Nuclear Girl, fantastická práca s ambientom, experimentovaním, tajomno sa k vám plazí z diaľav vesmíru a vy nič netušíte, až keď ste v jeho objatí, zistíte, že je príliš neskoro. Riffy sami o sebe nie sú zlé, tie spadajú pod typickú Black Metalovú metodiku, majú morbídne a dramatické smerovanie, dokonca by som ich označil za ortodoxné, no práve bicie a rôzne experimenty im dodávajú akoby kvapku irónie. Vokály sú absolútne zvláštnou časťou nahrávky, niektoré sú prehnané cez nejaké tie krabičky, pri iných bol použitý reverb efekt, stretnete sa tu so šepkaním, ktoré pôsobí ako volanie do údolí smrti, ale natrafíte aj na klasické War Metalové vyčíňanie, či hovorené slovo v dramatických teatrálnych gestách. Otázkou je, ako tento album brať, vážne alebo s nadhľadom? Zdá sa, že ak sa pozrieme na „Drawing Down The Moon“ z oboch perspektív, stále je to zaujímavý materiál, originálny svojou podstatou, ťažko napodobiteľný. Myslím, že BEHERIT sa podarilo nahrať niečo tak bizarné, o čom sa bude hovoriť už vždy v súvislosti s Black Metalom, či už v dobrom alebo zlom. Často býva zatracovaná skladba Summerland, no podľa mňa má hutný mystický nádych a okultnú atmosféru, ktorá sa niekedy nepodarí dosiahnuť ani kapelám, ktoré idú tvrdo po takejto forme umenia. Po nej nasledujúca Werewolf, Semen And Blood len potvrdzuje a podtrhuje bizarnosť celého opusu. Podstatou albumu je ale mohutná atmosféra, je kľúčom k celkovému pochopeniu.