DEATHRONATION „Hallow The Dead“, Ván Records, Promo CD´14, GER

Nemeckí DEATHRONATION sa už dočkali svojho debutu, aj keď skoro polovica skladieb je už starých, no druhá polka určite ukazuje akým smerom sa vyberú do budúcnosti. Album začína skladbou Deathchant Assyria, už v tejto skladbe je počuť, že kapela zapracovala viac na kompozícii a skladba nepôsobí tak kŕčovito a strnule, no stále je v nej kus komplikovanosti a toho sa zrejme už nezbavia. Vysvetlil by som to na príklade Asphyx, ich skladby sú jasne dané, rytmicky sa stále valia dopredu, sú chytľavé a jednoducho napísané, no DEATHRONATION idú na to iným spôsobom. Hľadajú a kľučkujú, používajú menej harmonické spôsoby, ale zas nečakajte disharmóniu v pravom slova zmysle, len píšu skladby komplikovanejším spôsobom a melodika je nevšedná, oproti napr. spomínaným Asphyx. Vôbec nepoužívajú zabehnuté valivé a klasické tempá ako staré old schoolové kapely, tu sa rytmika viac mení, nepočuť tu kolovrátkový spôsob ničenia. V prvej skladbe sa počas sól dokonca dosť spomalia a sólu to len prospeje. Druhá skladba Spiritual Relief je rozhodne najlepšou skladbou tohto albumu, čo sa týka nových skladieb, má dobrý gitarový ťah a skladba ide akosi prirodzenejšie než jednotka, pripomína mi to tok rieky, voda si vyhĺbila svoje koryto. Aj v tejto skladbe príde na monumentálne spomalenie, za zvuku elektrickej akustiky a do toho hovorené ženské slovo, pri sóle sa taktiež mení rytmika a všetko sa potom opakuje ako na začiatku skladby. Ghostwhipper je ďalšou novou skladbou, práve pri tejto skladbe si uvedomujem, že mi DEATHRONATION touto zvláštnou krkolomnosťou tak trochu pripomínajú Atrocity v období keď ešte dreli poriadny Death Metal. Ale ako som už povedal, nové skladby mi prídu už viac logickejšie napriek stále panujúcej komplexnosti. Steelpanther´s Fist a pokračujeme v nových veciach, melodika sa v určitých častiach vykresľuje ako tancujúce tiene na stene, iné riffy zas pôsobia skôr rytmicky a dynamicky. Celkove by som u tejto kapely vyzdvihol sóla, určite patria medzi najzapamätateľnejšie momenty „Hallow The Dead“, je zaujímavé že práve im dokážu vdýchnuť melodiku, aj keď bizarnú a desivú. Poslednou novou vecou je záverečný song Age of Whoros, tu sa tiež striedajú zvláštne melodické gitarové linky s rytmickými čo je hlavným základom DEATHRONATION, tá melodickejšia časť skladby je fakt výborná. Bicman hrá v podstate jednoducho, ale zložité tempá, vyhýba sa klepačkám ktoré by sa k ich hudbe vôbec nehodili. Záver skladby je mysteriózny, začne sa opakovať riff a stupňovanie napätia dáva najavo, že sa blíži koniec albumu, postupne skladba prejde do klavírneho prevedenia na ktorom je zahratá záverečná melódia. Zo starých skladieb by som určite vyzdvihol Beg For Your God, to je stávka na istotu, túto skladbu mám celkove najradšej. DEATHRONATION sa stále pohybujú na rozhraní Death a Thrashu podobne ako Pestilence na svojom debute, taktiež sa pohybujú na tenkom rozhraní polotechnického a old school Death Metalu, no hlavné je, že všetko dobre šľape. Vokál Stiffa Olda je o niečo zrozumiteľnejší ako na predošlých nahrávkach, z klasickejšieho murmuru zabieha do strašidelného brechania a všetky slová sú bez problémov rozumieť. Myslím, že chlapi sú pravé undergroundové duše a vedia presne čo robia a prečo to tak robia, majú vyhranený pohľad na Death Metal a ja dúfam, že túto kapelu uvidím niekedy naživo.