DEGIAL „Predator Reign“, Sepulchral Voice Recrods, CD´17, SWE

DEGIAL sú bezpochyby dávno rešpektovanou švédskou Death Metalovou hordou, našťastie nereprezentujúc klasický švédsky kov smrti, ale skôr sčernalý Death Metal s ohromujúcim postupom skladieb a drsnej atmosféry. Kapela má za sebou už dva albumy „Death´s Striking Wings“ ´12, a „Savage Mutiny“ ´15, no netreba zabúdať ani na ich skvelé demo a EP „Death And Darkness Buries All...“ ´10. Dnes tu máme konečne tretiu, tak vždy dôležitú nahrávku. DEGIAL boli vždy tak trochu ovplyvnení tvorbou Morbid Angel, no nie kopírkou, podobne je tomu aj na novinke „Predator Reign“, ale zdá sa, že kapela už vyrastá z tohto tieňa a ich ovplyvnenie je skôr zdravé ako chorobné. Titulná skladba je popravde strhujúcim aktom strachu a temnoty, započúvajte sa do podivných melódií, ktoré kúzlia Rickard a Hampus, sú to tie strašidelné melódie v drviacom tremolovom móde, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani najrenomovanejšie Black Metalové kapely. Po týchto riffoch prichádza zas na rad riff celkom podobný Morbid Angel, vyzdvihujúci viac ťažkosť a zvrátenosť, no následne na to sa zas gitaristi vracajú ku svojim ohavnostiam. Takto má znieť pravý Death Metal, z riffov musíte pocítiť zvláštny pocit, malomocnú chorobnosť a extrémnu brutalitu, toto všetko táto práca obsahuje. V ďalšej Thousand Spears Impale sú znova krvilačné tremolá, ale harmonicky sú zasadené zas nikde inde, sú to kríženia dvoch protichodných melódií, pričom neviem povedať, ktorá z nich je strašidelnejšia. Najlepšie na tom je, že obe dokopy vytvárajú šialenosť bez tváre, bez očí, nosa a úst, ohavu s horiacimi prstami v tme. Pri DEGIAL sa nedá nevšimnúť ako dobre narábajú s kompozíciou, skladby sú hrdé, sebavedomé, ale aj prirodzene plynúce s monštruóznou myšlienkou zvnútra. Toto mnohým novým Death Metalovým kapelám chýba, dokážu napísať skladbu, ale je to len riffovanie, ktoré oni považujú za cool, pritom strácajú dynamiku, kompozičný tok a atmosféra sa len letmo mihne v pozadí. DEGIAL kombinujú násilné tremolá, ktoré vždy privádzajú do besných stratosfér s ťažkými drviacimi riffmi podporujúcimi záhrobie, inými slovami všetky ich riffy sú skvele zahraté s vášňou a razanciou, ale sú to skutočné skladby a nie poskladané riffy tváriace sa ako skladba. Ten desivý kód, ktorý DEGIAL vždy v sebe aj mali, je celkom unikátny v dnešnej dobe, niekedy zaobchádzajú s rýchlosťou tak vražedne, akoby ste si ten riffing vďaka nej ani nemohli naplno vychutnať. No zostane pocit, a to poriadne brutálny. DEGIAL si už dávno vytvorili svoju vlastnú melodiku, ostatným Death Metalovým kapelám zostáva snáď ich len napodobňovať, alebo kopírovať. Takýto Death Metal sa dnes už nepočuje len tak, dokonca si dovolím tvrdiť, že nový materiál „Predator Reign“ bez problémov považujem za rovnocenný s klasickými dielami 90tych rokov, či už z Death Metalu, alebo Death / Blacku, ba niektoré ešte predbieha! Z tých harmónii cítim hnilobný vietor preháňajúci sa ukrutnou rýchlosťou po nočných cintorínoch, vzývajúci mŕtvoly pod hlinou k prebudeniu a vyčíňaniu. Aj keď používajú mierne Black Metalové elementy, viem si predstaviť, že tento materiál by sa skvele leskol aj s úplne čiernym odtieňom, myslím, že by to mohlo vyznieť ešte počarbanejšie. V BM prevedení by to ale zrejme stratilo vražednú barbarskosť a ťažkosť, no ešte viac by to vytiahlo atmosféru. Gitaristi perfekte menia charakter riffov tak, aby sa stále dialo niečo výnimočné a presahujúce bežnosť či sterilitu. Používajú často zdvojované linky, ktoré sa v rôznych sínusoidách prelínajú, stretávajú a kontrastujú, do toho si musíme ale pripočítať gitarové sóla silne ovplyvnené Azagthothovou školou. Sú hrané tak divoko a chaoticky, pritom si zachovávajúc pocit, atmosféru, technické parametre, kompozíciu, presné načasovanie, vygradovanie, bez tých sól by DEGIAL tak trochu strácali vietor do plachiet, pochopiteľne ten hnilobný. Zo sól mám len tie najlepšie pocity, je to niečo ako kombinácia Azagthotha a Palubického v ich najlepších časoch, myslím, že hlavne Azagthoth už takto pandemonicky ani nepôsobí v dnešných dňoch, aj keď on je samorast samorastov dodnes. Skladby majú rôznejší charakter, nemám pocit akoby som počúval stále tú istú skladbu, alebo amatérske pokusy o násilné odlišovanie, chlapi už dospeli do toho štádia, aby dokázali ukočírovať všetky elementy potrebné k tomu, aby vzniklo dielo majstrov. Album ma drží neustále v strehu, aj po hudobnej aj po rytmickej aj po atmosférickej stránke, riffy lietajú ovzduším ako bosorky, sóla sa točia do skrútených špirál a padajú nevedno kam, bicie tepú ohyzdné vrtochy smrti, vokál je špičkovým prednesom Death / Thrash / Black marastu so zrozumiteľnosťou a grotesknou povahou. Započúvajte sa napr. do predposlednej Triumphant Extinction, toto je apokalypsa zrovnateľná s najlepšími dielami Angelcorpse a Morbid Angel, asi začínam blúdiť v temnote šera, pohlcujúc všetko svetlo.