DISHARMONIC ORCHESTRA „Fear of Angst“, Self Released, CD´16, AUT

Po tom, čo vyšli prvé správy, že DISHARMONIC ORCHESTRA chystajú nový album, nahrávajú práve bicie a podobne, som bol celkom zvedavý, s čím príde táto kultová kapela. DISHARMONIC ORCHESTRA bola vždy kapela sama o sebe, zvláštna, originálna a bizarná. Snáď len ich debut „Expositionsprophylaxe“ z ´90teho roku, bol polo technický Death Metal, no potom sa začali diať veci nevídané a neslýchané. Kapela začala experimentovať, vymanila sa z okov Death Metalu, aj keď stále to v nich bolo, začali hrať hudbu, ktorú ťažko zaškatuľkovať, prirovnať k niečomu, niekomu, proste DISHARMONIC ORCHESTRA štýl. Poznám od nich všetky albumy okrem predposledného „Ahead“, ktorý chcem tiež napočúvať, takže som trochu stratil niť, no nič to. Novinka „Fear of Angst“ je typickou formou kapely, nemal by som problém rozpoznať ich zvláštne tempá, harmónie, alebo vokál Patricka Klopfa. Kapela sa vždy vyznačovala prepracovanou a zaujímavou hudbou, zvláštnym prístupom a čudnými melódiami. To všetko zostalo zachované, samozrejme chlapi čo to ubrali z tvrdosti, už to nie je „Not To Be Undimensional Conscious“, no ich charizma stále zostala. Rakúšania vznikli v roku 1987 čo je už úctyhodná doba na „Death Metalovú“ kapelu, vlastne tento rok oslávia 30. výročie! Na moje počudovanie mi „Fear of Angst“ liezol do uší celkom rýchlo a každé počúvanie ma bavilo viac a viac. Je tu cítiť určitý nadhľad a aj menší zmysel pre humor, ale aj tak ide stále o veľmi zaujímavú hudbu, ktorú by som možno označil ako experimentálny a avantgardný Metal. DO striedajú dve roviny pre nich typické, a to typické rytmické vyvádzanie, kedy odsunú harmónie bokom a venujú sa skôr rytmike, no potom príde na rad zvláštna melodika, ktorá skladbu prehĺbi a dodá jej zas úplne iné farby. Myslím, že na novinke si tieto dva elementy rozdelili tak pol na pol. Rytmickej stránke veci dosť napomáha novší basák Hoimar, no basák bol v DO vždy úplne rovnocenným a niekedy až sólovým členom, tento nástroj pri nich vždy vynikal technickou až experimentálnou hrou. Nie inak tomu je aj na „Fear of Angst“, Hoimar sa pohráva so strunami ako diabol, jeho hra nie je úplne exhibicionistická, ale vkladá svoje umenie do hudby tak, že sa stáva z počúvania jeho nástroju zážitok. Vie dobe podporiť riffy gitár, ale aj vytvoriť mohutné breaky, ktoré vytvárajú samostatnú kapitolu. Po gitarovej stránke tu máme niečo podivné, práve vďaka tomu sa ich hudba ťažko niekam radí, Patrick, ktorý ovláda aj šesťstrunovku, predvádza psycho divadlo, samozrejme už nie toľko experimentálne ako za starých čias, ale stále udivujúce a fascinujúce. Miestami sú jeho riffy až HC zafarbené, ale vyslovene o HC by som v ich prípade nehovoril. Obsahujú len podobnú energiu, no Patrick sa vie ovládať a tieto riffy smeruje vždy niekam do čudných zákutí. Neviem kde tento maniak hľadá inšpiráciu a čo sa v ňom skrýva, jeho harmónie sú uletené a avantgardné, ale nie prvoplánovo, ale prirodzene. Bicie sú taktiež odohraté dosť zaujímavo, Martin (spolu s Patrickom, pôvodný člen DO), si dobre rozumie s Hoimarom, predstavujú skvelú ukážku náročnejšej rytmiky, nie však krkolomnej. Obaja majú dobrú dynamiku v hre a celkove z toho vzniká príjemné počúvanie. Medzi najtechnickejšie skladby patrí Protone Radius, hlavne začiatok skladby mi pripomína ich technicko Death Metalové manévre, zložitejšie rytmy a ťažšie harmónie. Niektoré skladby sa na „Fear of Angst“ zdajú byť až priam hitové v rámci DO, iné sú zas trochu prekombinované a ťažšie sa do nich dostáva, no po pozornom počúvaní sa vám všetko vyjasní. Patrickov vokál je nezameniteľný, je to také chlapské vrčanie, polo spev, zvláštne rytmické frázovanie, vždy rozpoznateľné. „Fear of Angst“ určite nebude albumom pre každého, aj keď je to náladotvorná hudba, má svoje vlastné špecifiká a špecifický prístup ku skladaniu. Mňa novým albumom nesklamali, na túto kapelu sa treba pozerať špeciálnou optikou a tú dúfam mám.