DREAD SOVEREIGN „For Doom The Bell Tolls“, Ván Records, CD´17, IRL

S DREAD SOVEREIGN som sa zoznámil prostredníctvom ich debutového albumu „All Hell´s Martyrs“ z roku 2014 a môžem povedať, že tento druh Doom Metalu ma riadne zasiahol. Dnes sa teda vložím do rozpitvania novinky „For Doom The Bell Tolls“, ktorá je prirodzeným vyústením a pokračovaním ich tvorby. Predovšetkým chcem ale napísať, že nikdy som nebol nejakým fanúšikom Doom Metalu ako takého, určite som počúval vždy nejaké bandy od Paradise Lost, cez My Dying Bride, ale hlavne mojou najväčšou srdcovkou zo všetkých skazených kapiel budú vždy Candlemass. Nikdy sa mi v Doom Metale nepáčil prístup hádzať tento žáner s Death Metalom do jedného vrecia a používať murmur ako vokál a už vôbec nie ho kombinovať so ženským sopránom, alebo iným druhom čistého vokálu. Práve DREAD SOVEREIGN sú niečím výnimočným, čo skutočne môžem označiť ako okultný a temný Doom Metal bez nejakých romantických sračiek, smútkov a melanchólií. Írske trio hrá poctivý Doom Metal bez zbytočného pritvrdzovania, držia sa len bolestných a existenciálnych nálad, ktoré pretavujú až do okulno historického pozadia pričom zo žánru si berú úplný základ v ťažkosti a skvelého komponovania skladieb. Popravde „For Doom The Bell Tolls“ na mňa spravil dojem hneď, riffy sú vedené Bonesom, ktorý dokáže do hudby vložiť dusivú náladu nasiaknutú dobrým citom pre skvelé harmónie a vytvorí tak atmosféru, ktorá vám uviaže slučku okolo krku. Hudba DREAD SOVEREIGN sa samozrejme drží pomalších temp, ale určite to nie sú maniaci, ktorí chcú šokovať absolútnou pomalosťou aby zašli až na pokraj samotného extrému Doomu, ich rytmika je skôr pomalšia než pomalá, často dokonca využívajú aj stredne pomalé tempá kedy kapela vyznieva celkom našlapane. Doom Metal nemusí byť len o úplnej pomalosti, ale hlavne o pocitoch a tie hrajú v prípade tejto nahrávky úplný prím, pre niektorých zarytých Doom maniakov je možno DREAD SOVEREIGN dosť „rýchlou“ hudbou, príliš málo tvrdou a podobne. „For Doom The Bell Tolls“ je ukážkovou kolekciou brilantne zvládnutých skladieb a taktiež formou v ktorej je komplexnosť a hravosť inou cestou. Riffy často ani nepôsobia Metalovo, ale skôr rockovo, premyslene a citlivo, výsledok ma úplne zrazil na kolená. Nechcem povedať, že by sa toto trio podobalo na mojich Bohov Candlemass, ale určite k ním majú bližšie ako k iným bežným a omnoho známejším Doom Metalovým veličinám. Táto kapela je silne charizmatická svojim prejavom, jedinečnosťou zvuku a prístupom k žánru, ťažko by som si ich pomýlil s niekým iným. Album má aj svoj psychadelický aspekt, niektoré riffy pripomínajú akoby skladateľ na niečo šliapal, čo samozrejme nemusí byť vôbec pravda, ale v niektorých momentoch to tak vyznieva, priznám sa, že takéto pasáže mi v ich hudbe len imponujú a posúvajú ich hranice niekam za ľudské chápanie v triezvom stave. V niektorých riffoch cítim až Bluesové korene, Rockovú valivosť, ale aj Metalový drive, rozhodne môžem napísať, že všetky tieto strety sa prirodzene prelínajú a tvoria zaujímavú mozaiku pocitov a zvláštnych nálad. Upozornil by som rád na intro For Doom The Bell Tolls, ktoré mi pripomína ústrednú temnú harmonickú líniu zo seriálu Mestečko Twin Peaks, nebyť tých zvonov, tá melódia by vynikla ešte omnoho viac. To čo je ale osudovo dôležité pri takýchto kapelách, je osobitosť vokalistu, zoberme si akú úlohu zastal u Candlemass Messiah Marcolin, jeho hlas bol snáď polkou úspechu a hlavne tvárou celej kapely, presne toto môžem napísať aj o Nemtheangaovi. Jeho hlasivky sú jedinečné nie len farbou, technikou spevu, ale jeho osobnosť sa dokonale odráža do celkovej tvorby a on je tiež veľkým tvorcom najrôznejších nálad a atmosfér tohto zaujímavého opusu. Na záver nemôžem nespomenúť poslednú skladbu Live Like An Angel, Die Like A Devil, čo nie je nič iné ako totálna klasika od Black Metalových Venom. Takéto prekvapenie by od DREAD SOVEREIGN asi málokto čakal, však? S novinkou som maximálne spokojný, chlapi zas nesklamali a len ma utvrdili v tom, že ich ďalšie kroky budem sledovať aj v budúcnosti.