DSKNT „PhSPHR Entropy“, Clavis Secretorvm, CD´17, SWI

Kam až povedú cesty Black Metalu, o tom nemali jeho zakladatelia, ale aj pokračovatelia a rozvýjači z 90tych rokov ani tušenia. Hlavne DSO dostali tento žáner na ešte šikmejšiu plochu než sa dovtedy nachádzal. Síce mu prisúdili prvky ako novátorstvo, progresivita, alebo experimentovanie, čo s pôvodnou myšlienkou tohto žánru vôbec nekorešponduje, no i takýto je dnes Black Metal. Myslím, že ešte pred DSO veľa povedali Emperor hlavne na svojich posledných albumoch a to mohlo byť sčasti tiež inšpiráciou pre tento druh hudby. Ale Black Metal nemusí byť len o štýlovosti, pokiaľ má umelec zachovať temnú, obludnú, zavádzajúcu, nebezpečnú a hrozivú atmosféru, je vlastne jedno akým spôsobom tak urobí, či pomocou technického hrania, pridávaním rôznych prvkov, modulovaním zvuku a podobne. Spomínam to hlavne v súvislosti s novším albumom „PhSPHR Entropy“ od švajčiarskeho one man band projektu DSKNT (Asknt – nahral všetko), ktorému na vokáloch vypomohol Deus Mortuus z Antiversum a Blakk Old Blood. V DSKNT sa spájajú dve zaujímavé roviny, tou prvou je atonálna hrôza, horiaca a pohlcujúca, výbuchy kozmických impulzov temnoty, kedy riffy tvoria bludné tunely v ktorých je poslucháč uväznený, no zároveň fascinovaný, ale aj strašený. Druhou rovinou je melancholická polo melodika, ktorá je známa často od rôznych francúzskych, či islandských kapiel, a kombinácia týchto dvoch polôh vytvára prekliaty obraz a víziu akým ju smerujú práve DSNKT. Napr. zo začiatku sú skladby nesúrodé a mätúce, zamotáte sa do technického labyrintu pomätenosti a slepých uličiek, ale všetko to dáva zmysel, pretože tok skladieb je výrazný a kompozícia je obsahovo bohatá. Musím priznať, že tieto pasáže ma oslovujú s ešte väčšou efektivitou, než tie „melodickejšie“, tie prídu až neskôr. Je škoda, že nevenovali viac priestoru práve atonálnej stránke, Asknt vie totižto v tejto sfére dobre manévrovať a komponovať, no i tie temné záchvevy lomcujúce s melancholickosťou hororu sú fascinujúce. V tej druhej rovine však tiež nájdeme množstvo tajomstiev a kľukatých harmónií, dajúc poslucháčovi zabrať. Hudba tohto podivného spolku je rovnako neprístupná pre bežného poslucháča ako rôzne extrémy klasického Black Metalu, a o to ide. Hudobne je tu všetko viac technickejšie, pestrejšie, variabilnejšie, avantgardnejšie, bludnejšie, no má to rovnako extrémny dopad. Riffy sú často hrané na dvoch gitarách, pričom ani z jednej nie je nič jasné a ľahko identifikovateľné, z oboch vyžaruje komplexnosť, disonancia, hĺbka a rozpoltenosť. Mnoho kapiel sa dokáže v takomto prístupe zamotať a často stratia stopu, zo skladieb sa stane skladačka bez riešenia, len bezradné bludisko. Tu je vždy otvorený priestor pre určitú logiku aj keď je ťažká na pochopenie, skladby sú však stále skladbami a hudba hudbou. Skladby majú rôzny charakter, každá je niečím jedinečná a individuálna, no pritom si to celé drží vnútornú konzistenciu a vonkajší rozmer. Nikdy som pri počúvaní nemal dojem, že by určitá pasáž už bola cez čiaru, alebo by som stratil niť pochopenia, všetko na seba dobre nadväzuje aj keď z vonku celé dielo vyznieva akoby bolo pokrútené a zmrštené do seba. DSNKT nie je úplne čistým Black Metalom, má v sebe aj určité prvky groteskného Death Metalu, toho z ktorého sa vyparuje aura desu a mŕtvolnosti, no menovať nejakú konkrétnu kapelu nebudem, pretože ma nič nenapadá. Pri počúvaní ma taktiež napadlo, že je tu aj určité prepojenie s hlbinným, alebo jaskynným Death / Black Metalom, do určitej miery na mňa nahrávka pôsobí ako uzavretý svet, ale inokedy mám zas pocit, že silne expanduje do všetkých strán. Štruktúra skladieb je dosť zložitá, skladby si držia celkom dlhé časomiery medzi 7 až skoro 10 minút, preto je ťažké sledovať ako sa riffy vyvíjajú a pulzujú, sú zvláštne modifikované a harmónie vás vedú ako svetlonosi po nočných bažinách, tápanie a blúdenie. Napísať skladby, ktoré nie sú melodické, práve naopak, obsahujú mnoho anomálii a komplexnej rozvrátenosti a pritom vyznievajú tak mohutne a strašidelne zároveň, je z môjho pohľadu neskutočne ťažké, preto má autor odo mňa veľkú úctu a rešpekt. Odporúčam pri počúvaní dodržať pre umocnenie atmosféry určité postupy, ako napr. byť osamote, ideálne keď je už vonku tma, perfektný efekt tvorí aj zapáliť sviece a pridať kadidlo, alebo vonný olej, no do nočného lesa by som s tým rozhodne nešiel. Hudba je na to desivá už sama o sebe a to dokonca aj za bieleho dňa, ak sa však ponoríte hlbšie do jej počúvania, môžte zažiť poriadne nepríjemné pocity.