ESKHATON „Worship Death“, Chaos Records, CD´14, AUS

Minulý rok vyšli tri zásadné albumy pojednávajúce o smrti, TEITANBLOOD „Death“, ENCOFFINATION „III - Hear Me, O ´Death (Sing Thou Wretched Choirs)“ a práve tento recenzovaný kúsok ESKHATON „Worship Death“. ESKHATON sme si predstavili nielen na debute „Nihilgoety“ ale aj rozhovorom, a dnes tu máme pokračovanie ich neutíchajúcej tvorby. Novinka je oproti predchodcovi ešte viac hustejšia a krutejšia, čo bolo po „Nihilgoety“ skoro nepredstaviteľné, keďže už to bol silný masaker a nápor. Debut mi prišiel viac komplexný, niečo ako Immolation na „Here In After“ prepojený so starým Incantation, no skladby boli značne chaotické a silne nemelodické, zapamätateľné to bolo skôr z rytmického hľadiska, inak sa to tam všetko krútilo, padalo do seba, ničilo. „Worship Death“ je albumom omnoho zapamätateľnejším, základy sa dajú napočúvať už po pár vypočutiach aj keď na prvé počutie sa môže zdať, že toto nenapočúvate nikdy! Chlapi dali svojim skladbám viac kompozičného a logickejšieho riešenia. Riffy už nevyznievajú tak ťažko, skôr sú husté ako napr. na „Altars of Madness“, povedal by som, že sú zahraté viac ostro a zákernejšie, s melodikou ktorá ale nie je v súlade s kostolným poriadkom. Aj keď si základy napočúvate celkom rýchlo, celkove je album na počúvanie dosť ťažký, treba potom dopočúvať všetky menej melodickejšie partie a až potom album úplne vstrebete. Rozdiel je aj vo zvuku, novinka znie viac dotiahnutejšie a profesionálnejšie, na druhú stranu je to viac tlakový zvuk, ktorý nenecháva v sebe žiaden priestor, všetko je vyplnené ako intenzívny a neutíchajúci výbuch. Omnoho lepšie sú nazvučené aj bicie, kopáky sú síce trochu tlmené, no neustále rozrúšajú pôdu pod nohami, Hammerkill ide na doraz, presne ako na minulom počine, aj tu zo seba strieka krv a snáď každý bubon, každá činela dostáva zásah v každom momente, mám dojem, že jeho ruky a nohy sú stále všade, pritom hrá technicky precízne, no bez zbytočného exhibicionizmu. Obaja gitaristi používajú aj vyšší počet prehmatov, ich hra je tiež technicky dobrá, no kladú dôraz na už spomínanú krutosť a zákernosť. Pri počúvaní mám dojem, že pri nahrávaní museli hádzať nepríčetné pohľady a museli mať v sebe obrovské množstvo nenávisti a zlosti, podobne na mňa pôsobí aj debut Morbid Angel. To, čo týmto maníkom vždy šlo, sú perfektné sóla, zbesilosť, chaos, atmosféra! Tie mi zas pripomínajú pocity ako pri Diabolic „City of The Dead“, strašidelné, technické! Ich prevedenie je tak rýchle, že vždy predbehnú aj spodné ultra rýchle riffy. Celkove rýchlosť je pre „Worship Death“ príznačná, nevydýchnete si ani na chvíľu, nezávidím im živé hranie, toto musí byť fyzicky veľmi vyčerpávajúce na všetkých postoch! Zmeny sa dočkal aj Invokocidov vokál, keď na debute znel ako Craig Pillard, tu je jeho vokál zas iný, ani nie tak hlboký ako násilný, znie mi to akoby spieval cez nejaký efekt. Konečne je rozumieť jeho slovám, pritom si zachoval ale extrémnosť a zverskosť, bez ktorej by v tejto kapele ani nemohol existovať. Skladby sú viac ucelenejšie a pôsobia omnoho kompaktnejšie, nadobúdajú väčšiu silu. Z môjho opisu by niekto ale mylne mohol vyvodiť, že kapela je už viac prístupnejšia, do určitej miery áno, ale ja by som povedal, že v mnohých ohľadoch sú ešte raz tak extrémni ako „Nihilgoety“, zvuk, rýchlosť, tlak brutality... Skladby dozreli k logickejším štruktúram, no všetko vyznieva ešte desivejšie a hrozivejšie, tešte sa na Abhorrent Primaeval Devilry, Worship Death, Dark Era či prekliatu Antilife Antichrist ktorá je akousi pomyslenou hymnou smrti tohto opusu. Album by som odporučil fans Ignivomous, Angelcorpse, Diocletian a podobne.