FATHER BEFOULED „Desolate Gods“, Dark Descent Records, CD´17, USA

FATHER BEFOULED tento rok oslavujú svoje desiate výročie existencie, ako lepšie to osláviť ako novým albumom? Presne tak, „Desolate Gods“ je už ich štvrtým albumom a kapela dokazuje, že je už zabehnutým telesom v undergrounde a vyzerá to, že nemienia poľaviť. Pokiaľ sa pozrieme na ich celú cestu, v podstate sa ani nič také zvláštne neodohráva, držia sa stále svojho ortodoxného ponímania temného a rúhavého Death Metalu na spôsob Incantation a veľmi pochybujem, že sa na tom niekedy niečo zmení. Bludné riffy vás zavalia hmlou a bahnom, budeme krochkať ako prasce a vrtieť chvostmi. Začnem hneď kritikou a tým myslím zámerné uctievanie jednej legendy, môže si kto chce hovoriť čo chce, že tu cítiť aj Immolation, či Morbid Angel, proste FATHER BEFOULED sú ako druhý, starý Incantation. Jediné čo ich odlišuje, sú úplne iné sóla a niektoré druhy harmónii, inak plus mínus dodržujú všetko potrebné čo Incantation vymysleli. Na druhú stranu musím napísať, že chlapi hrajú tento svoj Death Metal sakra dobre a pri mnohých riffoch ma až mrazí, pociťujem nepríjemné a negatívne vibrácie, zmocňujú sa ma tiene a čerň v duši. Oni presne vedia ako naháňať poslucháčovi strach, ako ho zahnať do kúta a vysielať na nás démonov a zlých duchov. Ak sa niektorá kapela snaží vytvoriť niečo špecificky zlé, určite to budú aj FATHER BEFOULED. Ich nový materiál by som s čistým svedomím mohol prirovnať po všetkých stránkach ku kultom ako „Onward To Golgotha“ a „Mortal Throne of Nazarene“, dokonca si myslím, že v niektorých úsekoch sú ešte presvedčivejší, ale predsa len Incantation dokázali stvoriť ešte temnejšie a tienistejšie skladby. Na druhú stranu, ak si ich porovnám napr. s novým EP od Disma, tak FB sú na tom omnoho lepšie, Disma sú super štýloví, riffy znejú pekelne dobre, ale sú len rytmickou kapelou s akou takou atmosférou, to FB pichajú priamo do osieho hniezda. Idú omnoho hlbšie do jadra zla, ich melodika je prekliata a majú správnu zatuchnutú patinu dávnoveku, cítiť záhrobie, peklo, neznáme vzývanie starých zlých Bohov. Do riffov vkladajú nečisté esencie hrôzy a zhubného šialenstva, väčšinou v harmóniách prevládajú padajúce a klesajúce tóny, to v poslucháčovi vytvára obrazy podzemia a zlomocných vízií, v takomto prípade môžme na niečo pozitívnejšie rovno zabudnúť. Tóny samozrejme aj mierne stúpajú hore aby tak tvorili kontrast a aby zas mohli klesať smerom dolu, tento recept sa im vypláca a kapela dokáže takýmto spôsobom napísať dekadentné a chorobné skladby. Je veľa kapiel, ktoré hrajú podobným spôsobom, ale FATHER BEFOULED sú unikátni. Vyzdvihol by som hlavne veci ako Ungodly Rest a poslednú Desolate Gods, kde sa im podarilo z hudobného hľadiska vypilovať všetko do detailu, atmosféru má samozrejme celé dielo, len sa započúvajte do kvíliacich gitár na začiatku Vestigal Remains! Takéto pasáže sú pre nich úplne typické, hororová estetika spojená s ultra pomalými a strašidelnými gradáciami, pritom všetko dobre spolu sedí a nejde len o samotné strašenie. Skladby fungujú tak ako majú, rytmika požehnáva riffom odpudivými variáciami a bezbožný hučiaci murmur pokladá dlaždice priamo do pekla. Toto nie je hudba pri ktorej budete piť pivo s kamošmi a do rytmu si poklepávať nohou, síce aj to môžete, ale omnoho lepšie spravíte, ak si „Desolate Gods“ pustíte večer osamote, zapálite sviečky a oddáte sa bludisku riffov. Pre neskúseného a hlavne neznalého poslucháča môže takáto hudba vyznievať ako zhluk ťažkých riffov bez nejakých výrazných emócii, logiky, môže mu pripadať, že skladby nemajú dostatočnú silu a stále dokola opakujú svoje repliky, opak je však pravdou. Kto cíti temnotu výrazne a je naladený na frekvencie spirituálneho zla, pocíti halucinačné chvenia meonu, táto hudba poslucháča nie len že vtiahne do deja zlého labyrintu, ale ho priam pohltí do vnútra šialenstva. Veľa gitarových sól „Desolate Gods“ neponúka, ono táto hudba o nich ani nie je, ale tie ktoré sa tu nachádzajú, sú dosť na mieste a atmosférou pripomínajú zatratenie. Gitary idú všeobecne po ťažkých, podmanivých a duniacich riffoch, ich základy sú položené a rozložené na smrti, nejde o nič príjemné na počúvanie, len pád obludných a groteskných chuchvalcov na dno čiernej jamy. Škoda, že album má len niečo cez pol hodiny, tak trochu pôsobí ako dlhšie EP, podľa mňa mohli na záver spraviť ešte jednu aspoň 10 minútovú skladbu a tým by dokonale uzavreli kruh, ale aj takto je novinka tým pravým pilierom žánru a aj napriek dosť silnému kopírovaniu vznikol jeden samostatný album vysokých kvalít. Obal výborne korešponduje s hudobnou a spirituálnou náplňou, prezerajte si ho podrobne, sledujte tie tváre v noci, pri slabom svetle, možno v nich uvidíte aj vlastné vnútro.