GHOULGOTHA „The Deathmass Cloak“, Dark Descent Records, CD´15, USA

Trochu mi ušli dve veci od kapely GHOULGOTHA, a to EP „Prophetic Oration of Self“ a splitko s Into Darkness, prvé demo sme recenzovali a tam som kapelu aj podrobne predstavil, takže tomuto sa dnes vyhnem. Čítal som viac recenzií na novinku „The Deathmass Cloak“ a názory boli dosť rozporuplné, veľa negatívnych reakcií, vraj najhorší DM album roka, alebo že niektoré ich melódie sú až detinské, taktiež som sa stretol s lepšími recenziami. Ja osobne to s GHOULGOTHA nevidím vôbec zle a zrejme som ich hudbu pochopil lepšie, alebo som možno zadubenejší Metalista, ktorému často stačí aj jednoduché až primitívne hudobné vyjadrovanie. Myslím si, že extrémny Metal sa dá dobre vyjadriť ako komplexným a náročným spôsobom, ale aj vyslovene jednoduchým a hranica medzi týmito dvoma pólmi môže byť sakra tenká. Samozrejme GHOULGOTHA patrí skôr do tej druhej sorty kapiel aj keď si myslím, že až tak primitívni nie sú. Kapela hrá pomalý hnilobný Death Metal starého razenia s jednoduchými melódiami s ktorými ale nie je všetko v poriadku! A toto je vec, ktorá mi na GHOULGOTHA imponuje. Spájajú Death Metal trochu krkolomne s Doom prvkami a niekedy z toho vyznieva zvláštna zložitá rytmika, ktorú nie každý musí pochopiť. Zväčša sa tak deje v pomalých tempách kedy sa všetko mení akoby nasilu a okato, ale v konečnom dôsledku to vyznieva ťažko pre pochopenie bežných poslucháčov zvyknutých na plynulú rytmiku. Osobne si myslím, že chlapi nie sú žiadni rytmickí diletanti a dobre vedia čo robia. To, čo ich úplne odlišuje od kapiel podobného razenia, je čudná a snáď až neľudská melodika, tá je obsiahnutá vo všetkých skladbách a jej podivnosť navodzuje ešte grotesknejšie pocity. S podobnou melodikou všeobecne v hudbe som sa doposiaľ stretol jedine u fínskych Demilich a amerických Timeghoul. Samozrejme existuje ešte pár kapiel, ktoré sa snažia kopírovať podobný štýl hudby, ale sú to zväčša malé nevýrazné kapely. Neviem akým spôsobom sa to deje, ale mňa tento druh melodiky veľmi udivuje, fascinuje! Pripomína mi pocitovo Lovecraftove poviedky, kde sú opisované veci, ktoré nepatria do nášho sveta, alebo kedysi patriť mohli, no pre dnešné ľudstvo sú úplne cudzími. Máloktorá kapela pokúšajúca sa zhudobniť Lovecraftove vnímanie a sny dokáže navodiť tak strašidelne cudziu atmosféru ako práve GHOULGOTHA. Podobné je to aj s Demilich a Timeghoul, kapely ktoré nie sú vyslovene Lovecraftovského strihu, no obe s ním majú viac spoločné než väčšina kapiel, ktoré sa snažia Lovecrafta pochopiť do hĺbky. Jednotlivé harmónie sú postavené tak, že pripomínajú niečo nepomenovateľné a bezmenné. Na jednej strane sa často stretávame s pomalými zmenami tónov vykazujúcich obludné šialenstvá za hranicami vedomia, keď hneď na to príde rýchlo sa meniaca harmónia, no pocitovo stále udržuje onú podivnú auru a ešte viac ju vybičuje! Verím tomu, že tieto zvláštne prechody ako harmonické tak aj rytmické veľa ľudí nepredýcha a nepochopí, potom udelia albumu minimálny počet bodov, ale každý má odlišné vnímanie umenia, takže to beriem. Do určitej miery je vďaka týmto spomínaným elementom album aj experimentálnym až mierne progresívnym, no nie doslova, len v tejto temnej nehmotnej bažine. Z môjho pohľadu je „The Deathmass Cloak“ monštruóznym aktom, kde panuje bizarnosť z druhej strany, je tu plno temných myšlienok a hrozných tendencií a môžem dokonca povedať, že toto dielo je aj originálnym počinom. Originálnym nie z hľadiska hudby, ale po atmosférickej stránke. Jednoducho uchopili Death Metal trochu inak a priniesli k nám niečo šialené čo mnohí nemôžu presiahnuť. Ako tak pozerám na obal albumu, dobre vystihli to, čo v ich hudbe drieme, akoby som sa ocitol v čudných priestoroch tej prapodivnej stavby, ktorá z časti pripomína lebku, cintorín, vnútorné ohnivé siene a prechádzal sa tam ako v panoptiku bezčasovej hrôzy. Mňa uchvátilo už prvé počúvanie „The Deathmass Cloak“ a doteraz sa vyžívam pri každom ďalšom. Skoro som zabudol dosať, že ich hudba je veľmi ťažká (heaviness), obludná, rytmická a atmosférická. Na záver pripravili cover verziu The Lament Configuration od Mythic v geniálnom zvukovom rozpoložení, kde ťažkosť dostala ešte viac priestoru a nečistota ešte viac hnusu.