GHUL „To Profane The Flesh With Crimson Teeth“, Triumph of Death, EP´19, USA

GHUL je úplne neznáma kapela z Kalifornie, ktorú tvoria tri ohyzdné bytosti, Grief of The World na base (taktiež: Azath, Ripped To Shreds, Skullsmasher), Devourer of Flesh (bicie) a Fisrt Child of The Dead Seed na gitare a vokáloch (taktiež: Azath, Draghkar, Grave Spirit). Je veľkou škodou, že kapela vznikla v roku 2018 a vo februári vydali svoj jediný materiál ako EP vo vinylovej verzii v limitovanom náklade 200 kusov cez Triumph of Death, a hneď na to sa rozpadli. O to viac ma to mrzí, keď kapela vytvorí niečo mimoriadne zaujímavé a odpudivé ako v tomto prípade. Ich hudba by sa dala charakterizovať ako jaskynný Black Metal s mŕtvolným oderom a hnusnou atmosférou, toto by ste si nechceli prehrávať na odcudzenom temnom mieste v noci, mohlo by vás to totiž pripraviť o posledné zostatky zdravého rozumu. Už pri prvom dotyku s touto oštarou vo mne materiál vzbudil číru hrôzu z počúvania, atmosféra ma uchopila ako návšteva starej krypty po tom, čo zistíte, že vás tam niekto zamkol. Toto je presne moja predstava monštruózneho a hororového prevedenia sonického obludária ohavnosti. Iba štyri skladby a niečo cez 20 minút prechádzky komorami smrti. Prvé, čo vám udrie do pozornosti, je odpudivá zvuková stránka nahrávky, pre mnohých to bude ťažko znesiteľné a počúvateľné. Gitara je utopená kdesi pod povrchom, takže počúvanie riffov si vyžaduje oveľa viac úsilia, nie je to nič pohodlné pre pochopenie. Bicie sú rovnako utlačené a udupané snáď ešte za gitarovou hradbou, takže ani všetky údery nemusíte počuť, pokiaľ nebudete načúvať pozorne. Žeby vokál bol dominantný a prierazný? Ale kdeže, zabudnite. Celá zvuková stopa je obdarená mimoriadne nízkym stupňom hlasitosti, navyše gitary sú otupené rovnako ako aj bicie, pri počúvaní mám dojem efektu ako keď počúvate hudbu počas spánku a len letmo sa v určitých intervaloch mierne prebudíte a uvedomujete si, akoby to prichádzalo z diaľky, alebo hĺbky. Týmto strašným zvukom dokonale GHUL odradia pohodlných poslucháčov, ale aj nezasvätených pacientov pre všetko morbídne, temné a okultné, skvelá bariéra a zároveň nástroj pre vyzdvihnutie atmosféry. Riffy sú desivé tremolá, inak to ani neviem pomenovať, spôsob techniky hrania mi pripomína prvé demo Shezmu ako aj zvuk nahrávky. Toto sú špeciálne kapely pre mňa, ktoré sa namiesto toho aby sa propagovali a šírili na verejnosti, sa jednoducho pochovávajú zámerne do bahna, aby si ich našli profánne duše hľadajúce mrzkosť a beznádej v hrôze. Druhá vec, ktorá vám ostro udrie do pozornosti, sú nechutné a odpudivé harmónie, vyznievajúce ako exhumovaná schránka nebožtíka po stáročiach odpočinku. Pri počúvaní týchto strašidelných melódií sa ma skutočne zmocňujú neblahé a obávané pocity strachu, čo sa nepodarí hneď tak hocakej kapele. Je mi nad slnko jasné, že skladateľ tohto umenia musí žiť izolovaný život podobne ako Lovecraft a teší sa v živote len morbídnym a tajomným momentom, ktoré ho napĺňajú. Aj keby zvuk bol čistejší, alebo čistý, aj tak by tieto strigônske harmónie mátali ako v starej kostolnej veži, no pri tomto zvuku to vyznieva naozaj nebezpečne! EP obsahuje len tri riadne skladby Devourer of Flesh, Tearing Into Terrified Skin a najdlhšiu To Profane The Flesh With Crimson Teeth, ktorá jednoducho pohlcuje. Gitary sú divoké, surové s pocitom šialenstva. Skladby obsahujú aj sóla pripomínajúce stonajúceho Ghoula na vekmi zabudnutom cintoríne počas bezmesačných nocí. Ich estetika a charakter je rovnako pôsobivý ako dychtivý vír drviacich riffov. Poslednou skladbou je čudná inštrumentálka Outro, no koncepčne sa presne hodí k celému materiálu. Kameňom úrazu by mohol byť vokál, ak by sa netrafili do charakteru hudby, mohlo by to všetko pochovať do zabudnutia. Našťastie First Child of The Dead Seed je tým typom vokalistu, ktorý dokáže inštinktívne vycítiť, čo hudba potrebuje a nezníži sa len k odrhujúcemu a nudnému murmuru bez emócie. Do vokálov tento šaman vložil práchnivé pocity, pracuje so strašidelným tokom morbidity v gitarách a s mŕtvym tepaním bicích, jeho vokál ťažko žánrovo zaradiť. Samozrejme je to niečo medzi Death a Black pocitom, no určite sa to netýka bežnosti a sterility vokalistov povrchných zoskupení. Hudobne nejde o žiadnu genialitu, či originalitu, no to, čo je v jadre ich umenia, je tak hnusne skazené a zároveň pochmúrne fascinujúce.